Protector (pokračovanie na Killers)

1. kapitola - Rozlúčka

Predošlé udalosti:

"Keď už sme tu konečne všetci..." začal starší muž, pri čom každému venoval svoj vážny pohľad. "...za posledné dva roky sme stratili troch profesionálnych členov nášho týmu. Bola to skutočne veľká strata a práve preto som sa rozhodol, že prijmem nového člena, ktorý prešiel všetkými skúškami, aby sa sem dostal," vysvetlil im veľmi pomaly očakávajúc, že ho čoskoro zahrnú rôznymi otázkami.

"Nového člena?! Kohaku, zbláznil si sa?!" ozvala sa Asami prekvapene a vrčiac buchla päsťou po stole až tak, že sa celý zatriasol.

"Odkiaľ je?" ozvala sa Erin ignorujúc Asamine správanie.

"Každý z vás tohto člena príjme, či už sa vám to páči alebo nie," zahrmel Kohaku zazerajúc po Asami. "Tento muž pochádza z Osaky a bližšie informácie vám poviem počas jeho príchodu sem," dopovedal, pri čom skúmal každého pohľad.

Obaja vošli a ocitli sa pred ostatnými členmi týmu. 

"Chlapci, toto je nový člen nášho týmu. Volá sa Hajime, má 20 rokov a bol pokusom na zvýšenie energie v tele. Jeho nová schopnosť sa neustále rozvíja a taktiež je veľmi dobrý v bojových umeniach ako aj my ostatní." Oboznámil ich Kohaku vážnym tónom v hlase, pri čom očami pomaly prechádzal po každom z nich.

Haku celý čas pozoroval Hajimeho. "Aj ty si o nej myslíš, že je chladná?" potichu sa ho opýtal, aby ho ostatní nepočuli. Videl, že situácia sa upokojila a všetci medzi sebou viedli bežné rozhovory.

"Už počas boja sa mi potvrdilo, že to tak nie je." Hajime si pritom sadol za barový pult.

V tom Asami využila príležitosť a zabodla katanu do Hisashiho. Jej oči boli plné pomsty, nenávisti a hnevu. Neustále vrčala, no v tom sa jej oči rozšírili prekvapene pozerajúc pred seba."

Asami!" skríkla Erin.

"Čo sa deje!" zakričal Haku a bežali k nej. 

Hajime v momente bol pri nej a videl, ako jej Hisashi stihol zabodnúť nôž do hrude. 

Z Asaminých úst sa vyliala krv, ktorá jej stekala po brade.

Starší muž sa prechádzal po obývacej miestnosti zamyslene hľadiac pred seba. V ruke stískal fotografiu, na ktorú sa po chvíli pozrel. 

Jedno menšie čiernovlasé dievčatko sa škerilo a držalo za ruku ďalšie hnedovlasé dievčatko staršie od nej, po druhom boku malo pri sebe malého hnedovlasého chlapca, ktorý držal za ruku čiernovlásku, no ich oči boli rovnakej tmavohnedej farby a ich vyškerené úsmevy identické. Za nimi stál mladý usmievavý sympatický muž so stredne dlhými čiernymi vlasmi. 

Kohaku sa chcel usmiať, no nedarilo sa mu to. Sťažka vydýchol, položil fotografiu na stôl a sadol si. Tvár si zaboril do dlaní a zadržal čo i len náznak smutnej emócie. V jeho hlave vládol neustále chaos. Myšlienky sa brodili medzi ďalšie a vytvárali kruh, z ktorého sa nedalo len tak ľahko vyjsť.

Vstal a pobral sa k zrkadlu. Jeho tvár bola ešte viac zvráskavená ako predtým. Jeho pery boli stisnuté, oči bez života. Napravil si pomaličky čierny oblek. Najprv čiernu kravatu a potom sako. 

Odvrátil od seba pohľad a pobral sa k dverám, na ktorých prahu stála žena v stredne dlhých čiernych šatách, ktorej červené vlasy už viac neboli také žiarivé ako kedysi. Človek by zapochyboval, že mala niekedy inú farbu ako čiernu. Upravila si dlhé rukávy, no tmavohnedé oči z bývalého vodcu nespúšťala.