Protector (pokračovanie na Killers)

11. kapitola - Návrat

Čiernovlasá žena sa začala pomaly prebúdzať a jej oči zalialo ostré svetlo.

Chvíľu trvalo než si zvykla, preto si rukou tienila.

Pomaly sa posadila a uvedomila si, že sedí na posteli a okrem tej sa v miestnosti nenachádza nič. Žiadny iný nábytok, žiadne okno. Len dvere a tie sú rovnako biele ako celá miestnosť aj s posteľou. 

Zvedavými očami si neustále premeriavala a prezerala celú miestnosť. Cíti sa dezorientovane. V tom si uvedomila, že si ešte stále tieni rukou, avšak na svetlo si už zvykla a tak ruku stiahla. Práve v tej chvíli si uvedomila, že nie je napojená na žiadne prístroje.

To dáva zmysel, keďže okrem postele tu nič iné nie je.

Venuje len krátky pohľad bielej nočnej košeli, ktorú má na sebe a nakoniec sa zahľadí pred seba. Kde to je? Ako sa sem dostala? Kde sú ostatní? Čo sa stalo?

Po chvíli si spomenula na to, ako zastrelila tých dvoch mužov, ktorí ohrozovali ich životy. Jej zreničky sa rozšírili a začala sťažka dýchať. Opäť sa začala obzerať po miestnosti, no tento krát nervózne. Nepáči sa jej tu. Nechce tu byť. Ako dlho tu vlastne je?

"Asami?"

Ihneď sa otočila a zahľadela sa na bielovlasého muža, ktorý práve pomaly zatváral za sebou dvere, ktoré sa ihneď zamkli. Stojac na mieste uprel na ňu jeho pokojný pohľad, pričom si napravil okuliare s hrubým bielym rámom. Všimla si, že je celý v bielom, rovnako ako táto miestnosť. Z toho plášťa usúdila, že to bude pravdepodobne doktor alebo vedec. 

Po celý ten čas mlčala.

"Viem, že ste to vy. Dlho sme sa nerozprávali," poznamenal so zvláštnym úsmevom na perách.

"Nerozumiem," vydala zo seba nechápavo a venovala mu pritom spýtavý pohľad.

"S Rainou som sa rozprával veľakrát," začal rozprávať, pričom nakoniec spravil pomalý krok vpred, "Je to žena plná energie," veľmi pomalými krokmi sa začal presúvať k jej posteli a jeho pokojný výraz sa začal meniť na neidentifikovateľný.

"Kto je...?"

"Raina?" zopakoval a zasmial sa, "Naozaj to neviete, moja milá?" naklonil hlavu na bok a pomaly si sadol na kraj postele.

"Nie.." vydýchla.

"Raina je tá druhá polovica vašej osobnosti."

V tom ju zamrazilo a oči sa jej automaticky rozšírili. Nie, to nemôže byť pravda. Raina začala zanikať a nezostávalo jej veľa času. Haku sa jej venoval, rozprával sa s ňou. Má vedomosti z oblasti psychológie a psychiatrie. On vedel, čo robí.

Prečo ju tak nazýva? Oni ju tak nenazývali. Nedali jej meno. Meno sa dáva žijúcej osobe s vlastnou osobnosťou. Nie tej... druhej.

Striaslo ju pri pomyslení na to, čo by sa mohlo stať keby...

"Viem, že ste z toho zmätená, avšak Raina má právo žiť. Rovnako ako aj vy," vysvetlil jej s úsmevom, ktorý jej jasne napovedal, že niečo nie je v poriadku. Preplietol si prsty na rukách pozerajúc jej do tváre, "Má svojskú a veľmi odlišnú osobnosť. Veľmi silnú osobnosť."

"Ona.."

"Raina," opravil ju ráznejšie, pričom jeho výraz bol vážny, avšak o niekoľko sekúnd sa upokojil a opäť sa jeho ústa začali rozširovať do toho netypického úsmevu.

"Ona," zasyčala a zamračila sa naňho. Potom sa zhlboka nadýchla a snažila sa to všetko čo najrýchlejšie spracovať, aj keď je to všetko na ňu príliš, "...je omylom môjho otca. Ona je tu navyše. Toto," rukami ukázala na seba, "je moje telo, moja osobnosť, moja duša," dodala ráznejšie, no za to s maximálnou istotou.