Škola prešla celkom rýchlo. Cez prestávku sa k nám už Coul nepridal čo ma trochu zarmútilo. Keď skončila posledná hodina pobalila som sa a odišla spolu s Jully zo školy. Zastavili sme sa v kaviarni. Bola som neustále myšlienkami pri Coulovi a tak som Jully vôbec nepočúvala.
„Hej Folin! Počúvaš ma vôbec? Haló.... ?“ zvolala nahlas Jully.
„Em prepáč, zamyslela som sa....“ povedala som zo sklonenou hlavou.
„Tebe sa páči!“ povedala Jully a mňa iba vyhodilo. Bola som v šoku. Prišla na to?
„Kto? Čo?“ bola som v pomykove.
„Tebe sa páči Coul!“
„Čo? Nie! Ani náhodou!“ a začala som sa červenať.
„Folin poznáme sa už od mala. Vidím to!“
„Je to vidieť?“ opýtala som sa a vypleštila oči na Jully.
„Ja to vidím! Neboj budem ticho!“ povedala a žmurkla na mňa.
„Ďakujem ti!“ povedala som a jemne sa usmiala.
Dopili sme si naše expresá a odišli. Kráčali sme potichu čo bolo pre nás nezvyčajné. Jully už bývala neďaleko ale nie mojou cestou. Tak sme sa rozlúčili a ona odišla. Ostala som už len sama. Išla som dosť rýchlo a bola som zahľadená do zemi, keď som sa zrazu s niekým zrazila.
„Au....!“ skríkla som keď som dopadla na ruku.
„Ou...! Prepáč bol som zamyslený a..... Folin?“ ten hlas som už nikde počula. Pozrela som sa hore a on tam stál! Coul!
„Coul! Čo ty tu?“
„Em..... Som sa prejsť a niečo nakresliť. Hľadal som inšpiráciu.“ Povedal a nádherne sa usmial. Zatočila sa mi hlava. Bože ja ešte stále sedím na zemi pred ním. Snažila som sa postaviť.
„Počkaj pomôžem ti!“ povedal a chytil ma okolo pása. Takmer som sa rozplynula. Podlomila sa mi noha a jasom spadla rovno na neho. Objal ma aj druhou rukou. My sme sa objímali! Prebehlo mi hlavou. Usmiala som sa a cítila ako mu búchalo srdce. Narovnala som sa.
„Ďakujem!“ povedala som a celá sa červenala. Zasmial sa.
„Žiadny problém aj na budúce!“ povedal a šibalsky sa usmial až mu žiarili oči. Začala ma bolieť ruka a krv presakovať cez tričko.
„Si zranená!“ povedal a opatrne mi chytil ruku.
„To nič nie je! Doma si to ošetrím.“ povedala som.
„Tak to teda nie! Vypadá to vážne. Moja mama je sestrička pomôže ti. Bývam neďaleko.“ povedal.
„No dobre.“
Išli sme rýchlo. Nebolo to ďaleko. Bol to útulný malý domček.
„Poť dnu.“ povedal a ja som ho nasledovala.
„Počkáš tu?“ prikývla som a on vybehol na poschodie. Z vonka vypadal domček malý ale z vnútra bol celkom priestranný. Bol nádherne zariadený a útulný.
YOU ARE READING
Nečakané.......
FantasyVšetko sa to začalo pár týždňov pred mojimi sedemnástimi narodeninami. Zistila som niečo čo som nemohla nikomu povedať. Zo začiatku som tomu neverila, myslela som si že si zo mňa strieľajú, ale bolo to tak. Patrila som k nim. Patrila som k ľuďom čo...
