Nečakané.......

Kapitola 9

Väčšinou za mnou chodili ľudia starší ako ja. Tak od 25 a vyššie. Pár ľudí som poznala z videnie z mesta. Zaujímalo by ma ako je možné že som sa za 17 rokov nič o tomto nedozvedela. Ako je možné, že to tak dobre predo mnou naši a všetci schovávali? Zábava sa začala stupňovať a ja som videla ako niektorý členovia spoločenstva začali spolu tancovať. Môj otec sa rozprával zo skupinkou starešinov a moja mama z nejakými ženami neďaleko otca. Začala ma bolieť hlava z týchto všetkých tvárí. Začala som sa sústrediť na veci okolo seba. Stoly boli poukladané do pol kruhu, na nich bolo poukladané jedlo od výmyslov sveta. Mäso, zelenina, ovocie a rôzne plody zeme. Na pitie bolo iba červené víno. Taktiež som si všimla že nie všetci ma prišli privítať. Niektorý členovia len tak stáli na okraji čistiny, napadlo ma či by nemohli byť niečo ako hliadka alebo stráž. 

Slávnosť trvala do skorého rána. Začínala mi už byť zima ale môj lev ma nádherne hrial. Keď už sa všetci rozišli prišiel za mnou môj otec. 

"Som na teba hrdý, dcérka. Zvládla si to výborne. Teraz sa kľudne môžeš premeniť naspäť, ostalo ti aj oblečenie. Stačí keď budeš myslieť na to ako vypadáš v ľudskej podobe a bude to." dopovedal a rázne vykročil za nejakými ľuďmi, ktorí mali pravdepodobne na starosti upratovanie. 

Snažila som sa sústrediť na samú seba. Predstavovala som si samú seba ako sa pozerám do zrkadla a už to išlo samo. Zasa som stála pevne ľudskými nohami na zemi v tých nádherných šatách. O pár sekúnd na to ako som konečne bola človek za mnou prišla moja mama. 

"Viedla si si výborne Folin, som na teba hrdá. Onedlho pôjdeme domov, môžeš počkať v aute. Otec tu ostáva potrebuje ešte doriešiť pár vecí. O 2 minúty som v aute len sa rozlúčim." dopovedala a odkráčala. 

Pomaly som sa vybrala k autu s otvorenými očami ako to len najviac išlo. Skúmala som okolie ako nejaký predátor. Pocit že môj mutation je lev vo mne vzbudzoval vedomie sily a moci nad ostatnými. Auto bolo neďaleko odstavené na kraji čistinky. Nasadla som do neho a pustila si rádio. Onedlho prišla aj moja mama a zaviezla nás domov

Od môjho uvedenia do spoločnosti už prešiel jeden týždeň a ja si na seba začínam zvykať pokiaľ neprišiel za mnou otec zo správou, ktorá ma takmer smrteľne zarazila.

"Nikam nejdem! Prečo sa musíme odsťahovať?" kričala som po celom dome.

"Nikam sa nesťahujeme, Folin. Len ty ideš do novej školy aby si sa naučila žiť v spoločenstve a neskôr mu aj vládnuť. Pôjdeš sa teraz pekne zbaliť a neskôr si spolu s nami nakúpiť veci čo ti budú chýbať. Folin... tá škola ťa mnohému naučí. Viem že tu máš svojich kamarátov a miesta atď. ale pochop aj nás a spoločenstvo. Musíš sa naučiť čo je treba aby si ma o niekoľko rokov nahradila. Neviem čo viac ešte povedať. proste sa choď pobaliť a nepapuľuj mi." dopovedal otec svoj monológ a ukázal na schody.

Zničene som si vzdychla a začala plakať popri tom ako som kráčala do svojej izby. Nemala som ani len mobil, pretože mi ho otec zobral. Odôvodnil to vetou že pre istotu aby som nikam nevolala a hlavne nikomu nepovedala čo sa so mnou chystá. V mojej izbe už stála moja mama s dvomi veľkými kuframi a otvorenou skriňou.