Nečakané.......

Kapitola 4

Všetko bolo zariadené do farieb prírody. Zelená. Modrá. Hnedá. Bolo to veľmi pekné. Počula som ako sa Coul rozpráva zo svojou mamou. Hlas jeho mami bol tichý ale celkom výrazný. Začala som sa sústrediť na jednotlivé slová.

„Mami mám tu kamarátku zranila sa. Mohla by sa jen na to pozrieť?“ opýtal sa Coul. Dotklo sa ma to slovo kamarátka. Ale čo s tým urobím? On ani nevie že sa mi páči. A ja pochybujem že sa páčim jemu.

„Jasné! Samozrejme.“ Odpovedala mu mama a ja som počula už kroky na schodoch. Vyčarila som svoj najžiarivejší a najpresvedčivejší úsmev. Keď ma uvidela zarazila sa. Pozerala sa na mňa ako na ducha ale aj na nepriateľa.

„Dobrý deň!“ povedala som. Nechápala som prečo sa tak zatvárila. Vypadala ako keby nahnevane. Sťažka som preglgla.

„Ahoj.“ odzdravila sa mi. Nevypadala nadšene a dodala : „Coul, Mohol by si doniesť lekárničku?“ opýtala sa ho.

„Samozrejme!“ povedal a už som iba videla ako si to namieril do kuchyne. Jeho mama ku mne pristúpila a vzala si moju ruku do svojich. Začala ju obzerať a skúmať. Ako by jej na nej niečo nesedelo. Počula som dobre? Sama som sa podvedome pýtala. Práve potiahla nosom o niečo strmšie. Akoby chcela niečo vycítiť. Pozrela sa na mňa. Nechápala som to ale jej oči žiarili šťastím. Ja nerozumela som tomu. Usmiala sa na mňa. Počula som ako sa k nám Coul blížil.

„Tu to je.“ povedal a podal ju mame.

„Nemusíš sa vôbec báť budem veľmi jemná.“ povedala mi a doširoka sa usmiala. Chabo som sa usmiala aj ja. Dezinfikovala mi to a obviazala.

„Ták, a je to!“ povedala a pozrela sa na mňa.

„Ďakujem vám veľmi pekne!“ povedala som a dúfala že sa to jej usmievanie skončí.

„Nemáš vôbec za čo!“ povedala a usmiala sa ešte viac, neskôr dodala : „Nechcela by si zajtra prísť na večeru?“ opýtala sa ma a ja som nevedela čo mám povedať.

„Em... neviem či by mi to naši dovolili. Ale mohla by som sa ich spýtať.“ konečne som vykoktala.

„Tak ja ti dám moje číslo a potom mi zavoláš ako to teda bude. Čo ty na to?“ opýtal sa a použil ten jeho neuveriteľne nádherný úsmev.

„T-t-tak dobre.“ vykoktala som zo seba.

„Poď za mnou neviem svoje číslo naspamäť a mobil mám hore.“ Povedal a vykročil ku schodom. Nasledovala som ho. Otvoril dvere do jednej z izieb.

„Páni!“ povedala som a vyvalila oči na všetky tie plagáty. Neboli to športovci ani kapely, ani  nahé ženy.... bola to príroda a zvieratá tak ako som mala aj ja. Lesy, hory, divoké šelmy, zeleň, zvieratá rôzneho druhu. Z môjho snenia ma prebrala jeho otázka.

„Em... som milovník prírody to si asi nečakala, že?“

„To teda nie. Ale je to nádhera! Aj ja milujem prírodu! Čo je to tam vzadu?“ opýtala som sa a vykročila k stene s jeho maľbami.

„Ešte jedno páni!“ povedala som a zasmiala sa. Dodala som : „to je nádhera! Vieš nádherne kresliť!“

„Ďakujem za kompliment.“ povedal zatiaľ čo písal svoje číslo na malý papierik. Nahla som sa ponad jeho rameno a skúmala čo tam píše. Zrazu a otočil a stala som presne oproti nemu tvárou tvár k sebe. Cítila som jeho dych na mojej tvári. Cítila som ako sa mi vpil do očí. Cítila som ako rýchlo mi začalo byť srdce niekde v krku. Začalo sa mi ťažšie dýchať. Takmer sme sa dotýkali nosmi. Aj on bol mimo cítila som ako mu začalo zrýchľovať srdce a aj dych. Sťažka som preglgla. Na chvíľu sa pre mňa zastavil čas, bol len on a jeho nádherné oči.

„To to máš.“ povedal a prerušil moju chvíľku. Čakala som že odstúpi ale on nie iba stál na mieste a dal ruku s papierikom pred seba.

„Ďakujem!“ povedala som a chcela som si zobrať papierik. Keď už som ho držala chytil ma za ruku. Zľakla som sa a strhla. Hneď mi ruku pustil a zosmutnel a následne odstúpil o krok dozadu.

„Em.... prepáč, zľakla som sa....“

„Nie to je v poriadku“ a nádherne a šibalsky usmial. Ani sme sa nepohli. Odstúpila som aj keď som tak strašne nechcela.

„Mala by som už ísť domou.“

„Odprevadím ťa k dverám.“ Vykročil k dverám a ja som ho nasledovala. Zišli sme po schodoch do predsiene. Tam mi otvoril dvere.

„Tak ahoj. Dobrú noc! Pekne sa vyspi vidíme sa v škole.“ Povedal a žiarivo sa usmial.

„Ďakujem aj ty. Povieš za mňa ešte raz ďakujem tvojej mame za mňa a aj dobrú noc?“ opýtala som sa.

„Samozrejme že poviem!“

„Tak ahoj!“

„Ahoj.“

Po tom ako som dorazila domou som pálila do izby. Zbežne som sa naučila a zvalila na posteľ. Držala som ten papierik. Bola som úplne mimo s toho čo sa stalo v jeho izbe. Úplne som zabudla na zaujímavé správanie jeho mami. Myslela som iba na neho. Pozrela som sa na hodiny. Bolo 5 hodín večer. Mama mala čoskoro doraziť a ja som sa jej chcela spýtať či ma pustí na tú večeru. Bola som celá vo vytržení, keď zrazu som začula ako auto zastavuje pred domou a vypálila som z izby privítať mamu a opýtať sa jej mojou otázku a ukľudniť si tak dušu.