I'm not Alice

Ja nie som Alica.

Už odbila polnoc a ja som bola vyšťavená. Pohľadom som si prezerala ľudí. Zábava bola v plnom prúde, v prúde v ktorom by som bola aj ja kebyže nebolo mojej únavy. Môjmu oku neušlo, že z miestnosti odišiel nejaký zajac. Zaujalo ma to a nasledovala som ho až do chodby plnej portrétov.

Nikto tu nebol. Začala som sa prechádzať a znenazdajky sa opäť zjavil ten zajac. Vykukol z dverí, ktoré som si predtým nevšimla, a pozrel na hodinky. Tváril sa nešťastne alebo si to moja unavená myseľ len namýšľala ?
Neviem, ale nasledovala som ho ďalej až sme došli k nejakej križovatke. Začula som hlasy a skryla sa za roh. Vystrčila som hlavu a videla ako sa zajac pozdravil nejakému páru. Po tom ako má minuli som vykročila tou istou chodbou a zabočila rovnako ako to urobil zajac pred chvíľou. Ale už ho tu nebolo.
'Možno som zle odbočila' pomyslela som si. A pokračovala ďalej v prechádzke. Minula som niekoľko dverí ale nemohla som nájsť cestu späť.

Nakoniec som zašla do chodby v ktorej boli na každej strane iné dvere. Jedny bolo zelené, druhé modré, na ďalšom boli dvaja zaľúbenci a potom dvere, ktoré vyzerali ako francúzske okná.
Bolo cez ne vidno do záhrad.
Zaujali ma a rozhodla som sa ich otvoriť. Boli zamknuté.
"Ale no ták, ja nie som Alica." povzdychla som si a zošuchla sa na zem do tieňa.

Chvíľu som tam len tak sedela a zahrávala sa s myšlienkou, že som sa asi naozaj stratila. Keď sa z tmy chodby zase vynoril zajac. Odomkol dvere a vbehol do záhrad.

Zachytila som kľučku predtým než by sa zase zacvakla a mne odoprela nadýchať sa čerstvého vzduchu a vidieť nepoznané.

Vykročila som na lampou osvetlený chodníček. Kráčala som za svetlom a míňala kríky červených a bielych ruží. Cítila som sa ako v krajine zázrakov.
'Už len stretnúť nahnevanú červenú kráľovnú,' pomyslela som si a kráčala ďalej.

Po chvíli som zachytila veselé hlasy a neskôr som odhalila ich majiteľov. Nízka žena v červenej róbe sa zabávala s vysokým chudým pánom.

"Oni sa naozaj trocha podobali na postavy z filmu." povedala som nahlas, keď som sa vzdialila od potenciálnej červenej kráľovnej.
"A ty sa podobáš na lesnú vílu," povedal zajac, ktorý sa vynoril z tmavých kríkov.
"A ty na zajaca." povedala som bez premýšľania.
"Ty si tu," uvedomila som si, že zajac stojí zase predomnou, "Čo tu vlastne robíš ? A prečo si ma viedol tými čudesnými chodbami ?" spýtala som sa s hnevom v hlase.
"Nemáš mi čo vyčítať. Ja som ťa nenútil má nasledovať." obhajoval sa zajac.

Ten zajac bol vlastne človek, a dobre vyzerajúci.

"Nedalo sa nenasledovať ťa. A teraz mi povedz, kam si mal tak naponáhlo ?" spýtala som sa urazene.
"Nikam," vyhýbal sa odpovedi zajac.
"Povieš mi to, alebo poviem všetkým, že si sa svojvoľne prechádzal po kaštieli pána Potata."
"Ty sa mi vyhrážaš ?" spýtal sa s úsmevom zajac,
"Nie," pokrútila som hlavou.
"Dobre," povedal zajac a začal hopkať preč.

Keďže mi neodpovedal na otázku, rozhodla som sa ho nasledovať všade kam pôjde.