Malinové lízanky

3. časť

,,Tak čo, ako vyzerám?'' spýtala som sa Emmy ktorá mi ešte žehlila moje ryšavé vlasy. 

,,Dokončím ti vlasy a budeš vyzerať sakramentsky dobre, ver mi!''

Usmiala som sa. Tak dlho som sa tešila na tento deň, ktorým zmietnem zo stola všetky omrvinky v podobe strednej školy. O dva mesiace už budem na vysokej, vyšliapavajúc si vlastnú cestičku životom. Stále som tomu nemohla uveriť. Vždy to vyzeralo, akoby sa čas vliekol, no teraz, teraz mi na um neschádza nič iné, len to, ako to rýchlo prešlo.

Zdvihla som oči z rúk v mojom lone a pozrela sa do zrkadla. Oči mi zdobila len linka na pohyblivom viečku a špirálou natreté moje dlhé mihalnice. A na perách rúž vo farbe mojich vlasov. 

Emma vedela zladiť farby, zatiaľ čo ja som bola zástancom toho, že všetko sa hodí ku všetkému. Bola by som schopná dať si červené tiene k šedým teplákom a starému tielku, v ktorom vešiam prádlo na babčinej malej záhradke.

Posledný krát mi prečesala kefou ryšavé vlasy a prehodila mi ich na stranu.

,,Bože môj, vyzeráš úžasne!'' 

Usmiala sa na mňa moja sesternica, ktorej som vždy závidela toľkú krásu. Pohladilo ma po srdci keď z ničoho nič pochválila môj výzor. Nestávalo sa to totiž často.

,,Ďakujem,'' usmievala som sa, nedočkavá kedy sa ukážem babči.

Načiahla som sa po mini kabelku ladiacu k mojim šatám a konečne si obula topánky na vysokom podpätku so šnúrovačkou okolo členkov. Postavila som sa pred zrkadlo a usmiala sa na seba. Je to tu. 

Ako by sa asi tvárili moji biologickí rodičia, keby ma videli? Ako dospievam?

Zatriasla som hlavou a vybrala sa dolu schodmi. 

Zišla som posledný schod, keď sa vynorila babča z kuchyne. Nestihla som ani zareagovať, už si pritískala servítku k ústam, oči jej zaplavili slzy a ja som robila všetko, čo bolo v mojich silách, aby som taktiež nevypustila slané, horúce slzy. 

,,Pánabeka, srdiečko,'' nezmohla sa na viacero slov, slzy ju zastihli nepripravenú a moja usmievavá, čiperná babča plakala pri pohľade na mňa. 

Slzy sa mi tisli do očí, nemohla som im dovoliť vyjsť na povrch.

,,No tak, babi,'' žmurkala som, v snahe zahnať slzy. 

,,Nespomínam si, kedy si tak vyrástla,'' premerala si ma, ,,vyzeráš dospelo. Prenádherne.''

Utierala si oči aj nos do vreckovky a hladila ma po mojich rovných vlasoch.

,,Vyzeráš ako tvoja mama,'' povedala mi, pozerajúc sa mi do očí rovnakej farby ako tie jej.

Usmiala sa, opäť. Myslím, že jej tvár ani úsmev neopúšťal.

Ticho vyplnilo klopanie na dvere. Áno, jasné, kto by to mohol byť, keď nie sám Mark.

,,Idem otvoriť,'' povedala babča a prešla do chodby a otvorila biele dvere.

Z chodby bolo počuť privítanie, babčin medový hlas hladil odjakživa nás všetkých po tvári, po vlasoch a povzbudivo po ramene.

Využila som čas na opatrné usušenie mojich očí, dúfajúc, že som si nič nerozmazala. Nechcela som na absolventskom plese vyzerať ako po kopačkách.

,,Tak tu je, naša nádhera,'' priblížil sa ku mne babčin hlas. V sekunde som sa otočila a zaregistrovala môjho najlepšieho kamaráta v čiernom obleku. 

Vyzerali sme byť tak starí a pritom sme len začínali život.

,,Myslel som si, že preháňate, Rose, ale...páni,'' nadýchol sa.