X days in WONDERLAND 🌻

~6~

Sklamane som šlapala domov.  Celá dnešná situácia ma doslova ničila. Čo som do pekla spravila, že si od Sana zaslúžim takéto správanie. Chápem, že som ublížila Seonghwovi a že som meškala, ale to mu stále nedáva právo sa ku mne takto správať.

Vybrala som z vrecka mobil, zapojila doň slúchadká a vytočila Yutu. Potrebovala som sa s niekym porozprávať lebo asi každú chvíľu buchnem. Mobil som vložila späť do vrecka. Po chvíli zvonenie sa na druhej strane ozval Yuta.

"Ahojky "
" Ahoj drobec, počuj máš chvíľku? "
" Jasné deje sa niečo bejb? "
" Mám blbý deň a potrebujem s niekym pokecať" povedala som skleslo a dúfala, že neotravujem.
"Aha taaaaak... Si doma? Lebo počujem v pozadí autá. "
" Nie idem z jobu ale za chvíľu som dom."
"Fajn takže ty si pohni, ja bežím do sprchy a hneď ako prídeš dom mi volaj.... Spravíme si spoločný večer....
Žmurk 😉"  zasmiala som sa nad ním a zrušila. Ten človek mi vždy vedel spraviť náladu.

Zrazu sa mi kráčalo o niečo ľahšie, pozrela som na rozpis, pár kvapiek sĺz mi rozmočil papier čo som si pred tým nevšimla.

"San veď ja ti ukážem " pohŕdavo som sa usmiala. Všetkým im ukážem. Takého producenta akým budem ja tam ešte nemali.

Sebavedomo som kráčala, v ušiach sa mi ozývali 10D spracovania niektorých piesní od BTS.

Mala som pocit, že hudba hrá všade okolo a cítila som sa akoby vo vlastnom svete.

Stupila som na prechod, keď tu sa ozval hlasný zvuk trúbenia a auto zastavilo necelých 10 centimetrov odomňa.

Vystrašene som pozrela na auto.
"Pacient ! Kurva skoro si ma zrazil si ty normálny?! " v záchvate hnevu som mu kopla do nárazníka cez, ktorý som mu podrážkou spravila kvalitný čierny pás, pokračovala som v ceste a pridala si hlasitosť. Dokonca sa mi zazdalo, že na mňa ten pako ešte niečo kričal. Mám Phele.

Konečne som dorazila pred náš vchod. Zložila som batoh a začala som v ňom prehrabávať. 

"Riti, kam som dala tie kľúče !!! " celý jeho obsah som vysypala na zem.

Nič.

Zvonila som, hádzala skalky do balkónových dverí. Nič.

Rozhodla som sa mame zavolať, keďže ani po 15 zazvonení mi neotvorila.

" TU KANG HWASOO, MOMENTÁLNE SOM ZANEPRÁZDNENÁ, PO ZAZNENÍ SIGNÁLU MI ZANECHAJTE ODKAZ" všetka nádej zmizla a ja som zložila.

Prešla asi pol hodina a ja som stále sedela pred vchodovými dverami na schodíkoch a rozmýšľala čo ďalej.

Mama bude pravdepodobne preč až do zajtra. Nemôžem tu ostať.

Vtedy mi to trklo mama vždy necháva na balkóne otvorenú vetračku. Vystrelila som na nohy, bolo to tak aj tentokrát ho nechala pootvorené, stačí sa mi dostať na balkón.

Tu som si všimla hromozvod vedúci tesne popri našom balkóne. Máme rohový byt na prvom poschodí no aj napriek tomu to bolo dosť vysoko. Tipujem, že takých tri a pol metra.
Ale zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé opatrenia.

Zložila som batoh a vyhodila ho na balkón spolu aj s bundou, mobil som si však pre istotu nechala vo vrecku na nohaviciach, pre prípad že by sa mi to nepodarilo.

Postavila som sa pred hromozvod a pozrela hore. Takto z blízka to vyzerá byť ešte vyšie. Pevne som sa chytila a nohami zaprela o stenu, pomaly som ruky posúvala vyšie a vyšie a pomaly krok po kroku stúpala hore.

Už mi ostávalo len pol metra, ruky ma však už nenormálne boleli. Nechcem vedieť čo by si ľudia o mne pomysleli, kebyže ma tu niekto vidí.