Nemala som chuť na nič a tak som len ležala v posteli. Čas pomaly a zároveň neskutočne rýchlo plynul. Zrazu mi zazvonil budík, ja som sa neochotne postavila z vyhriatej postele. Keď moje bosé nohy prišli do kontaktu s podlahou, celým mojím telom prešiel nepríjemný chlad.
V kúpeľni som nerobila nič výnimočné, úplná klasika, na niečo viac som dnes až príliš lenivá.
Obliekla som sa
a prešla do kuchyne. Mama sedela so šálkou kávy na barovej stoličke pri pulte a čítala si časopis.
"Dobré ráno " usmiala som sa na ňu a dala je letmý božtek na líce. Úsmev mi opätovala, postavila sa zo stoličky prešla k pultu a podala mi dózičku s desiatou.
" Zeleninový šalát, tak ako ho máš rada a už by si mala ísť a ešte toto" podala mi termohrnček s kávou. Poďakovala som je rýchlym krokom si to namierila do školy.
Min tu zase nebola. Pokúšala som sa jej aj niekoľkokrát dovolať ale neúspešne.
Odkedy som vytiahla päty z bytu mi hlavou vŕta ten sen. Nikdy som si z neho nič nepamätala, a zrazu sa tam objavil Seonghwa.
Vytiahla som si zo skrinky úbor ale cvičiť som sa nechystala, napísala som si doma ospravedlnenku a spolu so slovníkom som vzala aj papiere od Edena. Včera som na ne niak pozabudla a po včerajšku si nechcem u neho kaziť mienku o mne.
Čo sa týka telocvikára, spracovala som ho veľmi rýchlo. Vždy, keď niektorá z nás spomenie "babské problémy" pošle ju si sadnúť a tvári si akoby tam ani nebol.
Inak to nebolo ani dnes, no pri opise dnešných "neskutočne silných" bolestí som sa dvojhodinovky
zúčastniť ani nemusela.Pobrala som si teda veci a rýchlosťou blesku zmizla ak by si to náhodou ešte rozmyslel.
Namierila som si to na najvyššie poschodie, s tými opätkami som to veľmi nedomyslela. Mohla som si dať aspoň prezúvky aby som neklopkala.
Najtichšie ako to v mojom prípade bolo možné som sa dostala k dverám. Sú označené ako "Sklad" no okrem toho, že je tam niekoľko starých lavíc a pohoviek ho využívam iba ja. V prváku sa mi podarilo spraviť do plastelíny odtlačok školníkovho kľúča, podľa ktorého som si dala spraviť vlastný.
Ubezpečila som sa, že ma nikto nevidí, vkĺzla som dnu a za sebou zamkla.
Pomedzi lavice som prešla do zadnej časti a vyvalila sa na starý gauč, umiestnený priamo pod veľkým oknom.
Chvíľu som tam len tak ležala, občas sa mi zívlo no rozhodla som sa venovať učeniu.
Väčšinu z pojmov som poznala no ich umiestnenie na panely sa mi učilo ťažšie.
Po asi trištvrtehodinke mi začínali klipkať oči, nastavila som si teda polhodinový budík a privrela oči.
Ani neviem ako som zaspala.
YOU ARE READING
X days in WONDERLAND 🌻
Fanfiction🌕"Pozri mi do očí a povedz čo tam vidíš!" "Vidím... Nekonečno... " "A presne také obrovské je pole slnečníc v krajine zázrakov kam si ťa odvediem, keď budeš moja" tentoraz šepol tesne pri mojom uchu a mne prebehli po chrbte zimomriavky. Jeho čiern...