ɪ ᴀᴍ ɴᴏᴛ ᴀ ʙᴏᴛᴛᴏᴍ - ᴠᴋᴏᴏᴋ ᴛᴇxᴛɪɴɢ ✔

🍑45🍑

    Biele čiary na ceste splynuli v jednu, ako rýchlo som išiel. Na malý moment som mal pocit, že je toto všetko len sen. Všetko prebiehalo tak rýchlo že som nestihol poriadne reagovať.

    To, že som ale v realite som si uvedomil v momente, kedy som videl staršiu konštrukciu. Som tu. Prudko som zabrzdil a dal si dole prilbu. Obzrel som sa po okolí. Nič také podozrivé tu nieje. Všetko pôsobí normálne, no dúfam že mal Yoongi pravdu alebo že sa nepremiestnili. Možno chodil písať správy inam a-

    ,,Schop sa Taehyung, musíš to zvládnuť, pre Kookieho,“ povedal som si sám pre seba a vydal sa ku dverám. Je dobrý nápad ísť tadiaľto? Zabočil som doprava a obišiel som budovu. Pohni, Taehyung. Nemáš čas. Bežal som dozadu, keď som do niekoho narazil. Respektíve, keď som sa o niekoho podkol. Na zemi ležal Jimin so slzami v očiach a vystrašene sa na mňa pozeral.

    ,,TAE, PREBOHA! SOM RÁD, ŽE SI TU! CHCEL SOM POČKAŤ NA OSTATNÝCH ALE- BOJÍM SA, ŽE SA NIEČO- KOOKIE-“ hovoril vystrašene, keď sa postavil a hodil sa mi okolo krku. Upokojujúco som ho objal, zatiaľ čo sa celý triasol.

    „Ako si sem dostal?“ spýtal som sa zmätene, pevne ho držal a rozhliadal sa, či niekde niekto nieje. Bolo toho na mňa veľa.

    ,,J-ja b-bol som u J-Jiyuna a-a prečítal som si chat, t-tak som tu rýchlo bežal a-a- k-keď som tu p-prišiel, tak ma niekto s-surovo s-sotil a ut-tekal p-preč. Strašne som sa z-zľakol, ž-že čo sa d-deje,“ koníšil som ho a pozrel som sa na jeho nohu, keďže ju mal celú krvavú od toho, ako spadol. Muselo to strašne bolieť.

    Odtiahli sme sa od seba a ja som uvidel rozbité okno, ktoré tu bolo zázrakom vo výške kam dočiahnem. Cúvol som pár krokov do zadu a rozbehol sa proti stene. Rukou som sa zachytil a vytiahol hore. Látka nohavíc sa mi zavadila o sklo a roztrhla, no nevenoval som tomu pozornosť. Bol som v nejakej miestnosti, ktorá bola v podstate prázdna a vyzerala ako nejaká hala. Otočil som sa na Jimina, ktorý kulhavo stál vonku a čakal na povely.

    „Jimin? Mohol by si výskúšať rozbehnúť sa a chytiť moju ruku? Ja by som ťa vytiahol hore,“ snažil som sa nehovoriť moc nahlas, lebo som bol paranoidný z toho všetkého.

    „Vyskúšam,“ povedal Jimin a cúvol. Ja som sa vystrčil z okna a dal som ruku čo najnižšie, aby na ňu dotiahol. Našťastie ju Jimin chytil a ja som ho vytiahol hore. Síce sme sa na seba zvalili, ale to bolo to najmenej. „Si v poriadku, Tae?“

    „Áno, poďme už radšej,“ pomohol som mu sa postaviť a porozhliadol som sa. ,,Fajn, musíme byť ale opatrný a nejako nájsť Kookieho,“ povedal som na jeden nádych a chytil Jimina za ruku. Mal som pocit, že to je tak bezpečnejšie preňho. Aj keď to nedávalo zmysel, v tejto situácii to nebolo niečo zvláštne.

    ,,Ch-chceš sa rozdeliť?“ spýtal sa.
Pozrel som sa mu do očí. Vyzeral dosť vystrašene.

    ,,Nebudem riskovať, že sa niečo stane... aj... tebe,“ povedal som, načo Jimin len prehltol, kývol hlavou a vydali sme sa k druhým dverám, čo sa tu nachádzali. Prešli sme úzkou chodbou na ktorej konci boli schody. Vedúce na druhé poschodie a aj do suterénu.

    ,,Kam teraz?“

    ,,Skúsme najprv ísť hore,“ šepol som s obavou, že by sa tu ten človek stále mohol niekde nachádzať a ublížil by Jungkookovi, keby vie, že ideme. Čo najtichšie sme sa snažili dostať hore.

    ,,Preboha-“ povedal vystrašene Jimin keď uvidel obraz pred sebou. To, v akom som bol v šoku a znechutení som úprimne nevedel opísať slovami a len som mlčky sledoval stenu polepenú fotkami Jungkooka. Boli to fotky z instagramu, staršie fotky a dokonca aj fotky nás všetkých spolu vonku.

    ,,Tae-“ šepol Jimin, ktorý tiež vyzeral dosť bledo. Všetky tieto fotky boli len začiatok. Kúsok od krásnych fotiek môjho priateľa boli vystavené fotky mňa s Kookiem, avšak na každej jednej bola moja tvár zafarbená čiernou farbou. Jedna z nich bola výnimočná. Bola to fotka z Kookieho bytu. Skoro som sa pozvracal nad predstavou toho, že to monštrum hecklo nejaké zariadenia alebo ešte horšie, bolo v Kookieho byte a nastavilo kamery.

    Jimin ma zrazu prudko potiahol, oprel sa rukou o stenu a vyprázdnil obsah svojho žalúdka. Podišiel som bližšie k nemu a potľapkal som ho po chrbte. Chápal som to, aj ja som nemal ďaleko od toho, aby som sa pozvracal z tohto všetkého. Keď už ale bol v poriadku, tak som sa narovnal a pozrel na neho.

    ,,Poďme dole. Tu nič nebude,“ povedal som chladno a otočil som sa. Ani som si nevšimol, že som pustil Jiminovu ruku. Ten len vystrašene utekal za mnou a tlačil sa mi na chrbát, keďže kvôli nohe nemohol dobre chodiť. Muselo to byť naňho veľa.

    To, ako mi bolo ľúto Jimina sa však nemohlo vyrovnať môjmu vlastnému strachu a možno preto som utekal tak rýchlo zo schodov. Začala sa mi točiť hlava z toho, ako som dopadol nohami na zem po každom skoku, ktorý mi mal urýchliť cestu dole. Keď som sa ale ocitol v tmavej chodbe ktorá viedla len k jedným dverám, neriešil som to. Chytil som kľúčku a skoro spadol keď sa dvere otvorili. To čom som videl... povedzme, že na ten pohľad nikdy nezabudnem.

    Môj priateľ, jediný človek ktorý mi zmenil život v tak krátkom čase a spravil ma šťastným ležal, trasúci sa na posteli. Bez možnosti ani len vedieť, že už je po všetkom, kvôli toľkým slzám.

    Počul som v diaľke Jimina, hlasy mojich ostatných kamarátov ako sa nás snažia nájsť a kto vie čo všetko. Nemohol som sa ale sústrediť. Jediné, čo mi hralo v hlave boli vzlyky, môjho Jungkookieho.

    Uvedomil som si, ako moc je toto všetko reálne až s jediným slovom.

    „Kookie...“

————————

dúfam, že vám moc tieto netextingové časti nevadia, lebo toto by som pomocou textingu napísať nevedela😹💜
i purple you💜