The voice

2.Časť

,,Dobré ráno Vinco, konečne si dorazil už som si myslel, že ani neprídeš." Chalan sa zasmial a obmotal svoju ruku okolo Vincových pliec. ,,Prepáč ale vieš ako to býva tieto rána," povzdychol si, „prepchané cesty a človek je rád ak sa dostane načas tam kam potrebuje." Pomalým krokom zamierili do budovy školy, ktorá sa už slušne naplnila študentmi. ,,Pripravený na nový školský rok?" štuchol svojho kamaráta do rebier a pokračoval: „Šanca si už konečne nájsť dievča nemyslíš?" Vinco len uhol pohľadom a prešiel ním po celej miestnosti. ,,Filip, mal si už niekedy pocit, že hľadáš a čakáš na niečo čo možno ani neexistuje?" Z Vincových slov nabehli Filipovi na tele zimomriavky. Nevedel pochopiť, že odkiaľ sa v ňom tá otázka, myšlienka vzala. Vedel o svojom kamarátovi všetko, no aj napriek tomu ho vždy dokázal prekvapiť niečím novým. Filip sa len jemne usmial a poklepal svojho kamaráta po pleci. ,,Nie, nepoznám ten pocit, neviem aké to je, ale nezabúdaj, že nech je to čokoľvek budem po tom pátrať spolu s tebou."
Vincenta Filipove slová zahriali, ale neboli dostatočne silné na to, aby tú myšlienku zahnali.
Mal pocit akoby bol prenasledovaný niečím na čo už dlhú dobu čaká a nech po tom pátral akokoľvek hlboko nevedel nájsť odpoveď.
Ako malého ho naháňali nočné mory každú noc a neskôr ho zase začal prenasledovať hlas akého si cudzieho muža. O jeho snoch si bol istý, že boli reálne, ale o hlase si už tak istý nebol.

Všetko to začalo v deň kedy ich mamka odišla do práce a nevrátila sa. Mal 6 keď sa to stalo čo je už od vtedy 14 rokov. Napriek tomu, ako dávno to bolo si spomienku veľmi dobre pamätal. Ten deň sa mu zafixoval do pamäti tak silno, ako predstava umierajúceho človeka vo vašom náručí.
Každý jeho posledný nádych, pomalé zdvíhanie hrudníka, pohľad, dotyk, úsmev, slová na rozlúčku pred tým než zatvorí oči úplne a už ich nikdy viac neotvorí.

V ten deň Vincenta zmáhala únava každú chvíľu, ale strach toho, že bude musieť čeliť zlým snom sám ho nútil byť hore a počkať na mamku. Nakoniec bola únava silnejšia ako jeho strach a chlapec so svojím drakom, ktorého pevne zvieral v náručí, zaspal. V noci ho vzbudil pocit hladu. Stávalo sa mu to často, že sa vzbudil kvôli tomu, že mu večera rýchlo vytrávila a on už o jedenástej znova behal v kuchyni, aby si vzal niečo z chladničky. Čo si rýchlo všimol bolo, že tvár ktorú obvykle mával celú mokrú od sĺz a čelo spotené bolo teraz úplne suché bez jedinej kvapôčky. Bola to jeho prvá bezsenná noc.
Svoje zlé sny si nepamätal, ale keď sa vzbudil vedel o nich.
Potichu zatiahol za kliku dverí a svojimi šikovnými malými nožičkami docupital ku schodom, kde sa prudko zastavil. V obývačke sa svietilo a podľa hlasu spoznal svojho otca a babku. Obaja sa snažili byť čo najtichšie, ako sa dalo. Vzlyky a poťahovania jeho babky boli jedinou hlasnou vecou v miestnosti. Žiadne slová iba ticho a plač. Jemné hladenie po ramene, ktorým sa otec snažil ukľudniť svoju mamu, servítka v jeho ruke, ktorá mala zachytiť každú jednu jej vypadnutú slzu.
Chlapec tam stál ako prikovaný. Svojím pohľadom sledoval potichu obe postaršie postavy. V hrudi sa mu tvoril nepríjemný pocit a v krku mu narástla veľká hrča.
,,Čo povieme Vincentovi?" Žena v hnedom štrikovanom svetri zrazu potichu popri vzlykoch prehovorila k svojmu synovi. Ten sa snažil držať, byť silný a hlavne nechcel slzy, ktoré sa drali na povrch pustiť von. ,,Neviem." Bola jeho jediná odpoveď, ale aj tá sa niekde v polovici zasekla v krku. Medzičasom malý Vincent pomaly zišiel schodmi dole, aby počul ich rozhovor lepšie. Pri ďalšej vete čo započul to ale rýchlo oľutoval. Drak, ktorého držal pevne v náručí pustil a spolu s ním dopadol na studenú parketovú zem.