The voice

3.Časť

Smrť mamky si vzala so sebou do hrobu aj jeho zlé sny. Tie vystriedal neznámi hlas. Bohužiaľ naozaj netušil či je to len výplod jeho fantázie a trauma z maminej smrti alebo je rovnako reálny, ako tie nočné mory. Mal strach pripustiť si, že by to všetko mohlo naozaj existovať. Čo by bolo potom? Čo ak ten človek naozaj existuje a chystá sa mu ublížiť? Čo ak je s ním nejako prepojený?
Čo ak..? Bolo jediné na čo celý čas myslel. Mnoho otázok a žiadna odpoveď.

Vincent len pokrútil hlavou v snahe dostať tie nepríjemné myšlienky z nej von. Nechcel myslieť na nič negatívne a pokaziť si tak tento pekne začínajúci deň. Za ten čas sa dostali do najväčšej miestnosti, ktorá sa v budove nachádzala. Pri vchode si všimli pódium na ktorom už stáli starší študenti a nacvičovali si text, ktorý už mali predpripravený na papieri. Vincent sa s Filipom porozhliadli dookola, aby našli svojich budúcich spolužiakov. Počas prijímacích skúšok sa stihli s dvoma chalanmi zoznámiť. Prehodili spolu pár slov a nezabudli si ani medzi sebou vymeniť Instagrami. Chlapcov si všimli veľmi rýchlo, pretože sa im darilo svojím výrazným oblečením vyčnievať z davu. Smiech jedného z nich sa rozliehal celou
miestnosťou. Schválne kto by ich prehliadol.

Do začiatku ostávalo už len pár minút. Postupne začali chodiť dnu aj učitelia, ktorý na škole vyučovali alebo aspoň patrili pod pedagogický zbor. K nim sa neskôr pridali aj ostatný pracovníci ako sú upratovačky, školník a kuchárky.
Jeden zo študentov zapol rádio, z ktorého začala hrať slovenská hymna. Najprv ju bolo počuť len jemne, potichu až sa rozliehala hlasne po celej miestnosti. V tom okamihu zavládlo hrobové ticho, všetci sa postavili rovne, prestali sa baviť medzi sebou a otočili sa smerom k pódiu na ktorom rovnako, ako oni stáli učitelia vedľa seba s pár žiakmi po boku.

,,Oj, chlapci, neskočíme spolu niekam?" Prehovoril blonďavý chalan, keď všetci štyria vychádzali po skončení programu von z budovy. ,,Jasné, ja som dnes voľný z Filipom." Prehovoril Vincent na Olivera a zavesil sa Filipovi okolo pliec. ,,Tiež sa pridám." Z úsmevom súhlasil štvrtý chalan. ,,Už som sa bál, že ma odmietneš Félix." Zasmial sa Oliver a štuchol ho do rebier.
,,Pfff, ale prosím ťa to by som si nedovolil aspoň nie hneď v prvý deň." Uškrnul sa Félix a štuchnutie mu vrátil. Všetci štyria sa naraz zasmiali a začali plánovať kam pôjdu.
Do nákupného centra sa im nechcelo. Mali chuť na niečo sladké alebo kofeínové. Zároveň nechceli ísť niekam, kde sa to doslova hemží ľuďmi. Ich hlasnú debatu započul starší študent, ktorý im poradil kaviareň 18 minúť pešo od školy. Jeho tip prijali s úsmevom a rozhodli sa tú kaviareň skúsiť. Navštevovalo ju vraj mnoho študentov, ale i turistov.
Cestou sa rozprávali o mnohých veciach. Preberali pikošky, trapasy a prvé lásky z ich stredoškolských čias.

Na miesto dorazili pomerne rýchlo ani jeden z nich nemal pocit, že celá cesta trvala 18 minút. Kaviareň na nich pôsobila útulne, nebola príliš veľká ani malá a najlepšie na tom celom bolo, čo samozrejme nečakali, že v celej kaviarni behali, spali mačky. Všetci štyria stáli prekvapene pri dverách s iskričkami v očiach a úsmev, ktorý sa vytvoril na ich tvári vôbec neskrývali. Hneď ako odtrhli zrak od huňatých, štvornohých miláčikov behajúcich po miestnosti si všimli kút pri okne, ktorý si okamžite zamilovali. Sedačka vyrobená z paliet a na nej vankúše s mačacími vzormi. Miesto, ako stvorené pre nich bolo presne to čo si všetci štyria naraz pomysleli. Okamžite zamierili k nemu, posadali si, rozvalili sa a s úsmevom si pobrali menu lístky. Všetci si rýchlo vybrali svoju objednávku. Nečakali dlho a už pri nich stálo mladé dievča so zápisníkom v ruke.
,,Dobrí deň, stihli ste si vybrať?" Nahodila jemný úsmev, ktorý sa naučila hádzať na každého zákazníka, ticho čakala na objednávku, ktorú jej začali chalani postupne diktovať.
,,Ja si poprosím jedno cappuccino." Prehovoril ako prvý Filip. Za ním sa hneď ozval Vincent: ,,Ja si prosím horúcu čokoládu." Usmial sa. ,,Ja tiež!" Vychrlil zo seba natešene Félix s iskričkami v očiach na čo sa všetci len zasmiali. ,,Pre mňa to bude viedenská káva, ďakujeme." Poďakoval sa za všetkých Oliver a s úsmevom ju sledoval, ako odchádza. ,,Milá, nemyslíte?" Otočil sa na ostatných, ktorý nechápavo na Olivera pozerali.
Ani jeden z nich nepočúval čo povedal, pretože si už dopredu plánovali, aký dezert si objednajú ďalej. Ten nad nimi len pokrútil hlavou a zo smiechom sa pridal k nim.