The voice

8.Časť

Vincent si sadol na voľné miesto pri okne. Väčšina už bola obsadená, žiakov bolo v triede naozaj mnoho napriek tomu sa našlo zopár voľných stoličiek kam si ešte ďalší žiaci, oneskorenci, mohli sadnúť. Z tašky si vybral zápisník s perom a položil ho na kraj stola. Než si položil tašku na zem do triedy vkročil učiteľ. Stihol si ho premerať od zhora dole. Nedalo mu to a musel sa pozrieť na jeho dobrý zadok. Nie že by sa naň pozrel naschvál, jeho pohľad mu tam skĺzol úplne sám. S jemne rúžovou tvárou sa na chvíľu musel pozrieť von oknom. Rukou si podoprel tvár a tentokrát už s chladnou hlavou opäť pozrel na svojho profesora. Pekne chudá, vysoká postava so strapatými jemne kučeravými blond vlasmi. Úsmevom dokázal omámiť každé dievča v triede i jeho hlas mal v tom menšiu zásluhu. Oblečené mal čierne rifle, košeľu, ktorú na vačku zdobil malí drevený odznak líšky a čierna kravata zaviazaná okolo krku. Po príchode si na stôl odložil svoje veci, z púzdra vybral čierne okuliare, ktoré len dodali jeho výzoru plus. Spolužiačky si vymieňali pohľady, názory a jedna druhej hovorila aký je fešák. Kto vie, možno je jeden z tých, ktorý dievčatá mení ako svoje ponožky.
Vinco nesedel tak ďaleko od tabule, kde stál on takže si mohol krásne všimnúť každý detail dokonca aj tie jamky v lícach, ktoré sa mu tam pri väčšom úsmeve vytvorili.
,,Nepreháňaš to?"
Čuš.. Zamrmlal neznámemu hlasu v hlave naspäť. Zahladený, hypnotizoval a pozorne počúval každé jeho slovo. Pokojná hodina zameraná na spoznávanie učiteľa so žiakmi. Každý žiak musel povedať svoje meno, odkiaľ je, koníčky a ako posledné mal povedať prečo sa rozhodol akurát pre ich školu.
,,Tak, teraz ďalší." Usmial sa profesor na Vincenta a rukou naň ukázal. Chvíľu ostal nemo sedieť pozerajúc naň. Hlas sa mu zasekol v hrdle a nedokázal vysloviť ani „ň". Musel si slabo odkašľať aby vedel odpovedať rovnako, ako ostatný. Keď dohovoril odvrátil zahanbene zrak. Započul, ako sa profesor nad jeho reakciou zasmial.
Celé spoznávanie trvali asi tak pól hodinku. Sám povedal, že rád trávi prvú hodinu so svojimi novými žiakmi práve takto. Je rád ak každého môže spoznať aspoň trochu.
Vincent si stihol všimnúť toho, ako si ho dokázali všetci rýchlo obľúbiť. V pohode, vtipný, zaujímal sa a čo asi najviac zapôsobilo bolo to, že vyzeral ako ten typ profesora, ktorý si nevyberá svojich obľúbených žiakov podľa sympatie, ale berie každého rovnako. Či je to naozaj tak, ako si myslel čas neskôr ukáže.

Po skončení prednášky vytiahol z vačku mobil a ozval sa do instagramovej skupiny, ktorú stihol Filip vytvoriť. Len on dokáže dať tak blbý názov nejakej skupine. To by asi nebol on.
Všetci z učebne vychádzali s úsmevom na perách. Tentokrát už aj chalani začali profesora rozoberať. To je čo povedať keď už aj im sa páčil. Úprimne sa vôbec nečudoval. Sympatický, milí, mladý, pekný, so skvelou postavou, krásnym úsmevom i hlasom. Vincent nad nimi síce krútil hlavou, ale samého seba pristihol ako sa jemne usmieva.
„Viem, že aj tebe sa páči."
Zase mu v tej hlave brble. Naozaj ho príšerne zaujímalo, kde sa skrýva, pretože sa ozval len občas a jeho vety boli vždy strašne krátke, ako keby sa bál povedať viac. Veril, že existuje dôvod prečo tam je. Prečo sa skrýval v jeho hlave a prečo ho počul iba on. Vinco ho počuje ale ako je to s tým čo povie počuje hlas jeho? Ako je to s jeho myšlienkami počuje aj tie? Bol zvedavý. Mysľou mu prúdilo mnoho otázok. Cítil väčšiu a väčšiu zvedavosť, ktorá sa v ňom postupne prebúdzala.

Vincent sa zastavil pri schodoch a sadol si na jeden z nich. V mobile si otvoril instagram a otvoril ich spoločnú skupinu, kde poslal krátku správu.

Milujeme sladké šišky
aktívny všetci
Vincent: Ako ste na tom? 😊
Filip: Ešte 10 minút X( zbláznim sa tu..
Oliver: Práve sa balíme s Félixom, kde sa čakáme?
Félix: Konieeeec!
Vincent: Čakám vás všetkých na schodoch oproti vchodu :*
Oliver: Hneď sme tam 😊
Filip: Hej, nenechávajte ma tu samého! ☹
Félix: Čoskoro sa uvidíme😊

Po zatvorení aplikácie a odloženia mobilu, Vincentov pohľad zaujala podlaha so špinavými fľakmi, čiernymi čiarami od topánok, ktoré ešte upratovačka nestihla umyť mokrím, krásne čistím, voňajúcim mopom. Miloval vôňu čerstvo umytej podlahy. Poznal mnoho ľudí, ktorý mali radi rovnako zvláštne vône ako on. Čerstvý vzduch po poriadnom výdatnom daždi, dym, nafta, farba alebo riedidlo. Pre niektorých príjemná vôňa a naopak pre druhých neznesiteľný zápach.

Oprel sa lakťom o koleno pozerajúc von, kde sa na chodníku pred dverami prechádzal drobný vrabec s hnedým perím. Ďobal do zeme, zbieral omrvinky aby zasýtil svoj hladný, malí žalúdok. Sem tam sa poobzeral, máličko vzlietol, posunul sa o pár krokov ďalej a znova ďobkal.
Majú tak bezstarostný život. Môžu lietať kdekoľvek, ísť kamkoľvek, nemusia sa o nič starať. Majú voľnosť, slobodu a celú oblohu len pre seba.



°°°°°°°°°°°°°°°°°°
Ahojte^^
Chcela by som sa podakovať všetkým dobrím dušiam, ktoré zablúdili na moju poviedku a čítajú každú novo pridanú časť. Robí mi to naozaj veľkú radosť keď vidím, že má aspoň pár čitateľov. Priznávam sa, nie je to boh vie čo profesionálne, krásne písane a bez chýb. Síce sa snažím dávať pozor na preklepi, chyby v pravopise a hlavne čiarky. Na tie PREKLIATE čiarky :D Verím, že nie som jediná, ktorej robia obrovský problém. 
A aby som nezabudla veľké ďakujem patrí aj tým, ktorý mi pravidelne zanechajú
vote na príbehu  ❤ 
Dúfam, že vás týmto dielom nesklamem a ostanete pri mojej poviedke aj naďalej :) 
Ak by sa našlo niečo na čo si mám dať pozor alebo zmeniť kľudne mi to hodťe do komentára prípadne do správy :) Rada si vypočujem aj váš názor na poviedku nech je akýkoľvek. Nebojte sa povedať aj kritiku nech viem na aké chyby sa neskôr viac zamerať.
Ešte raz vám ďakujem a užívajte si čítanie neskôr sa určite znova ozvem^^ 
☁  Papaah  ☁