The voice

1.Časť

"Vincent, vstávaj inak nestihneš prísť prvý deň včas do školy!" Klopanie a hlas postaršieho muža vytrhlo chlapca z premýšľania, ktorý si naposledy skontroloval veci v batohu. ,,Neboj oci, už som dlho hore, len som sa zdržal pri kontrolovaní. Nechcem znova niečo zabudnúť ako naposledy." Venoval mu jemný úsmev, naposledy sa pozrel do tašky, zavrel ju a vyšvihol si ju na plece. ,,Dávaj si na ceste pozor." Mužova veľká ruka postrapatila chlapcove vlasy, ktoré teraz pripomínali vtáčie hniezdo.

,,Oci, už nemám 8 aby si mi takto strapatil vlasy." Smiech vyplnil prázdnu chodbu a priniesol teplý pocit do oboch ich hrudí. ,,Pre mňa budeš stále ten malý chlapec." Obaja sa usmiali a pokračovali schodmi na prízemie, kde už na kuchynskej linke bola pripravená desiata v boxe s fľašou minerálky.

Kroky Vincenta viedli ku chladničke z ktorej si vybral vanilkové mlieko, odtrhol slamku zboku krabičky a zastrčil ju do vyznačenej dierky.

Jeho brucho robilo až príliš hlasité zvuky, aby si ich dovolil ignorovať a odísť z domu bez toho aby mu dal najesť. Vanilkové mlieko bolo ideálnym drinkom, ktorý ho dokázal aspoň na chvíľku zasýtiť.

Zo stola si vzal box s desiatou a fľašou nejakej perlivej minerálky, ktorú tam preň otec pripravil. Obe si dal do tašky, vybral sa do predsiene si obuť topánky, aby mohol vyraziť.

Ranné slnečné lúče chlapca príjemne zohrievali na jeho bledej pokožke. Užíval si teplo a tešil sa, že dnešný deň začína tak dobre. Začínal sa jeho prvý deň na vysokej škole, pre ktorú sa aj s jeho najlepším kamarátom rozhodli. Sú spolu už od plienok, od ich prvých bľabotov. Navštevovali spolu základnú, strednú a teraz aj vysokú. Vždy išli na rovnakú školu, jediné čo ich delilo bol odlišný odbor oboch chlapcov. Ich záujmy sa nijako nelíšili mali toho dosť spoločného, no aj napriek tomu mali obaja iný názor na určite veci.

Jeho kamarát vedel o všetkom. Patril medzi prvých, ktorý sa dozvedeli o čomkoľvek, čo sa v živote Vincenta stalo. O snoch i o tom cudzom mužskom hlase. Nikdy ho kvôli tomu neodstrčil, práve naopak, bol pri ňom ešte častejšie a pomáhal ako najviac vedel.

Kroky chlapca sa pomaly blížili k veľkej budove, usudzujúc podľa počtu študentov, ktorí okolo neho kráčali, usúdil, že to bude jeho škola. Cesta aj napriek dlhom cestovaní sa zdala byť až príliš krátka. Vystriedal vlak, autobus aj električku a z jeden a pól hodinovej cesty sa stala pól hodinová. Z myšlienok ho vytrhol až známy hlas a úsmev na perách osoby, ktorú pozná až príliš dobre na to, aby si ju zmýlil s náhodným študentom z univerzity.