The voice

5.Časť

So širokým úsmevom na perách Vincent otočil hlavu k oknu. Nádherný západ slnka ho prinútil vytiahnuť mobil z vačku a pozrieť sa na čas. Ten ho trochu zaskočil, keď zbadal, že už je 19:30. Dobre vedel, že by nebolo od neho pekné ak by prišiel za tmy domov a otcovi sa ani neohlásil SMS-kou či krátkym hovorom. Prudko vstal, pobral si veci, z peňaženky vybral pár drobných za svoju objednávku, ktoré položil na stôl a ospravedlňujúco sa pozrel na chlapcov. Tí si stihli všimnúť jeho rýchle zbieranie sa z kaviarne, a preto čakali na vysvetlenie, ktoré malo údajne prísť z jeho úst. Keď si Filip všimol len jeho ospravedlňujúci výraz v tvári pochopil koľká to bije.
,,Len utekaj vidíme sa zajtra v škole. Ja ešte s nimi chvíľku zostanem." Jemne sa usmial.
,,Majte sa všetci, zajtra sa vidíme a ospravedlňujem sa." Naposledy na nich hodil úsmev, zamával a rýchlim krokom vyšiel s kaviarne von.

Na tvári mu svietil spokojný úsmev zatiaľ čo si premietal pred očami čo všetko dnes zažil. Plno zábavy s chalanmi, spoznávanie jeden druhého pri spoločenských hrách, Oliverove a Félixove historky, príhody z detstva či zo základnej školy. Najlepšie na celom boli tie spoločenské hry, ale aj tá úžasná palacinka za ktorou sa ešte ďalšiu hodinu oblizoval za ušami. V hlave sa mu z nejakého kúta vynorila spomienka na mamku, ktorá sa s ním, keď bol ešte len malí štupeľ hrávala každý deň kvarteto, Čierneho Petra či Človeče nehnevaj sa. 

Keď umrela všetko spoločné s ňou dal do jednej krabice. Vyťahuje ju len na jej narodeniny aby si znova zaspomínal na tie krásne časy. Skrytá poriadne pod posteľou so všetkými spomienkami. Nachádzali sa v nej albumy, hry, plyšový drak čo preňho mamka vyhrala na hodoch i cestovné lístky z ich výletov.

Vincent cítil, ako sa mu do očí tlačia slzy. Rukávom si utrel všetky, ktoré si našli cestu von. Potiahol soplíky, zaklonil hlavu a potom pozrel pred seba. „Žiadne slzy, žiadny plač už nie si malé dieťa." Povedal si Vincent potichu sám pre seba.
,,Ale ani dospelí."
V okamihu, ako začul hlas porozhliadol sa vôkol seba. Nič. Nikto nikde.
,,Pri mne sa vždy môžeš vyplakať." Znova.
Vincent si chytil lem trička a začal ho žmoliť. Nie preto, že by bol nervózny, aj keď úprimne naozaj bol, ale preto, že mu to prinášalo akýsi ukľudňujúci pocit. Cítil sa lepšie. Stal sa z toho zvyk. Robieval to ako malé dieťa, keď bol zahnaný hlasom do rohu izby.
Stál tam s rozkročenými nohami a rukami si žmolil lem trička. Dodávalo mu to silu. Vtedy.

Bol rozhodnutý hlas nepočúvať. Nevnímať ani jedno jeho slovo. Celú cestu cítil na sebe niekoho pohľad. Okolo boli len ľudia ponáhľajúc sa do práce, na stretnutie alebo domov. Nevšimol si nikoho kto by vyčnieval z davu, kto by ho "nenápadne" sledoval a práve to v ňom vyvolávalo ešte väčšiu nervozitu, ktorá sa miešala s nepokojným pocitom kdesi vo vnútri.