The voice

11.Časť

Vincent si vzal do rúk svoj drink, zhlboka sa nadýchol pričom si v hlave pomaly napočítal do 5. Nervozita kolovala celím jeho telom, ruky sa mu triasli, potili a v krku mu narástla guča kvôli ktorej nevedel zo seba dostať ani slabiku. Cítil na sebe ich pohľady. Tak hladovité čakajúce na jeho odpoveď. Nedokázal zdvihnúť hlavu a pozrieť sa im priamo do očí. Jednoducho to nedokázal. Hľadal správne slová, správny začiatok s ktorým by vedel bezproblémovo začať, s ktorým by nič nepokazil. Starosti sa v ňom hromadili, strach taktiež v ňom pomaly viac a viac narastal. Pár krát zamrkal, hmla ktorá sa mu tvorila pred očami, slzy derúce sa na povrch, otravná guča v krku a zhasínajúca nádej v jeho osamelej, ustráchanej duši. V hlave mu svietilo svetielko oznamujúce útek pred situáciou. Nemohol, nedokázal by to. Sedel na stoličke ako prikovaný v rukách držal svoj drink a dúfal, že mu niekto podá pomocnú ruku. Odvahu. Vincent vedel, že útekom by sa nič nevyriešilo a už vôbec by to nebolo správne riešenie.

,,Zvládneš to, ver mi."
Hlas v jeho hlave, Vincovi dobre známi sa snažil povedať pár povzbudivých slov. Bežne ho bolo počuť tak zreteľne ako keby sa mu skláňal priamo pri uchu, aby počul každé jeho slovo. Teraz zrazu tak ďaleko ako keby hovoril z najvzdialenejšieho kúta v jeho hlave. Vinca zamrazilo z jeho tichých slov. Nebol na ten tón jeho hlasu zvyknutý. Zrazu so sebou jemne trhol, keď zaregistroval Filipovu ruku na svojom chrbte. Jeho jemné pohladenie s vrelým úsmevom mu malo dodať odvahu, ktorú potreboval. Filip videl, ako jeho priateľ bojuje s niečím vo vnútri, všimol si jeho slzy, cítil jeho strach i nervozitu. Stúpali z neho ako para vyparujúca z vody pri horúcich letných dňoch. Para, videná iba nimi dvoma. Niečo čo dokázali vnímať a cítiť iba oni.
Vincent jemne potriasol svojou strapatou hlávkou, zaťal ruky v päste pod stolom a tentokrát už naozaj aspoň trošku pripravený začal so svojím príbehom. Bol rozhodnutý povedať im všetko.
Povzbudivé slová neznámeho hlasu i úsmev s pohladením od jeho kamaráta mu dodalo toľko odvahy koľko na začiatok potreboval. O zvyšok sa už vedel postarať aj sám.
Začiatky boli, sú a aj vždy budú najťažšou vecou v jeho živote. Aspoň tak to vnímal on.

Oči páliace od sĺz, ktoré mu kedysi stekali po jeho červených, bacuľatých líčkach zanechávajúce za sebou mokré, slané cestičky. Kvapôčky potu na jeho čele skrývajúce sa pod jeho hnedými, jemnými vláskami.
Bolesť rozliehajúca sa jeho vnútrom. Srdce bijúce ako keby práve zbehol maratón. Príšerne silný strach, rozklepané krehké telíčko sediace na posteli i časté lapania po dychu po prebudení.
V hlave prázdno a ostali iba mlhavé spomienky, bohužiaľ nie dostatočne silné na to aby si dokázal spomenúť o čom boli jeho sny - nočné mory. Zvláštne situácie po prebudení, ktoré pripisoval k znameniam. Mal pocit, že ak ich dá všetky dokopy zistí o čom sa mu snívalo. Všímal si to i zapísal všetko s mamkinou pomocou. On bol rozprávač a mamka jeho ruka, ktorá zapisovala každú jednu jeho vetu.
Pamätal si, ako mu raz povedala: „Každý kúsok alebo znamenie môže byť prvá zapísaná stránka v zošite tvojho desivého sna."
Po jej smrti sa do denníka nenapísalo jediné slovo či veta. Ostal nedotknutý ležať pod jeho vankúšom. Nepotreboval ho už. Jeho sny zmizli a už sa viac nikdy neobjavili. Vincent tak mohol konečne zistiť aké to vlastne je, zaspávať bez strachu, zobúdzať sa bez sĺz a potu na čele, mať krásne sny bez lapania dychu po zobudení.
Aspoň si to myslel, ale ako sa hovorí, nič netrvá večne a jeho radosť ho rýchlo prešla. Neznámi hlas desiaci malého chlapca stojaceho v kúte. Strach sa vrátil rovnako rýchlo, ako odišiel. Nikdy kvôli nemu neplakal, nenaháňal mu až taký strach ako nočné mory, ktoré mával. Hlas cudzieho muža sprevádzajúci ho všade, kdekoľvek bol, kamkoľvek išiel bol vždy s ním a keď mohol, pomohol.
Prečo bol vlastne s ním a počul ho len on?

Dlho nedotknutý denník začal zapĺňať nové stránky, ale tentokrát jeho pravopisom. Skrýval ho naďalej pod svojím vankúšom až kým ho raz neodložil do šuplíka, kde začal aj s ostatnými kresbami z detstva chytať prach. Dôvodom bola drobná vec, darovaná Vincentovi od jeho najlepšieho kamaráta Filipa. 

,,Tu máš, vezmi si to." Filip natiahol svoju malú rúčku k svojmu priateľovi, v ktorej držal zvláštnu drobnú guličku s nádherne smaragdovou farbou.
,,Čo je to?" Spýtal sa ho strapatý chlapec s hnedými očami. Opatrne si  ju vzal od svojho priateľa a s pootvorenými ústami na ňu hľadel. Bola nádherná. 
,,Paní povedala, že ti prinesie šťastie." Rukou zašmátral vo vrecku a vytiahol z neho striebornú retiazku na ktorú ju navliekol. Až teraz si všimol drobních púpavových semienok vo vnútri. 
Chytil Vincentovu drobnú rúčku a na dlaň mu položil hotový náhrdelník. ,,Opatruj ho."