Vincentov pohľad zaujali palacinky na obrázku. Každý dezert mal pri svojom mene obrázok, aby si zákazníci vedeli ľahšie vybrať a mali predstavu o tom, ako bude vyzerať. Palacinka s orieškovou náplňou, kopčekom ľubovoľnej zmrzliny podľa vlastného výberu, poliata javorovým sirupom vyzerala príliš lákavo, aby sa jej dalo len tak odolať.
Nebol jediný kto nad tým výberom rozmýšľal. Félixovi taktiež začali tiecť slinky pri pomyslení na lahodnú chuť palacinky so zmrzlinou.
,,Ja si to tiež dám Vincent."
Započul kohosi hlas od vedľa.
,,Fakt? Myslel som, že ty nemáš rád orechy Filip." Vincent pozrel na svojho kamaráta, ktorý si aj s ostatnými vymieňal nechápavé pohľady.
,,Hm, čo je? Veď si povedal, že si dáš to isté čo ja, nie?" odpovedal.
,,Vincent, nikto nič nevravel všetci sme si potichu vyberali svoje a ty si z ničoho nič hodil na mňa otázku o orechoch," Odpovedal mu Filip už s rukou na jeho ramene a pokračoval: ,,a keď sme pri tom, pozeral som na punčový koláč nie na nič orechové." Usmial sa naň a Vincent trochu znervóznel. Jediné čo ho v danej chvíli aj hneď ukľudnilo bola Filipova ruka na jeho ramene. Takže hlas nepatril nikomu v tejto miestnosti, bolo to na čo pomyslel. Zahľadel sa späť na svoj výber a zhlboka sa nadýchol. Všetko bude v poriadku, pomyslel si.
Neznámi mužský hlas ho desil, na tele mu z neho naskakovali zimomriavky, ruky sa mu potili a hlavu mal v sekunde plnú myšlienok typu ,,čo mi spraví?". Nevedel kam ho zaradiť. Mal sa ho báť alebo práve naopak nič mu nehrozilo?
Chcel zistiť pravdu, ale rovnako, ako moc ju vedieť chcel sa jej bál.
Alebo to nie je to čoho sa celý čas bojí? Možno je všetko len strach z neznámeho a nepoznaného. Pamätal si, ako mu občas pomohol, poradil či rozosmial. Nikdy jeho vety či slová neboli príliš dlhé. Vždy bol a ostával iba ako hlas v pozadí, ktorý len sem tam prehovoril. Preto bol Vincent večne zmätený. Nevedel, ako sa má chovať. Napriek tomu aký milí naň bol mal z neho strach.
,,Čokoládaaaa!" Skríkol nadšene Félix a doslova Vincenta vytrhol z premýšľania. Ten len jemne nadskočil a pozrel sa po čašníčke, ktorá už s úsmevom niesla na tácke ich objednávku. ,,Nech sa páči, jedno cappuccino, viedenská káva a dve horúce čokolády, prinesiem vám ešte niečo?"
Oliver začal diktovať ďalšiu ich objednávku kedy si Félix nedokázal nepovšimnúť jeho flirtovného úsmevu. ,,Oliverko," Félix obmotal ruku okolo jeho ramien, naklonil sa k jeho uchu s pohľadom stále upretým na čašníčke, ,,už minule som ti hovoril, že nemám rád keď v mojej prítomnosti flirtuješ s ostatnými," riekol ublížene a ako čerešničku na torte dodal: ,,a k tomu, zabudol si na moje včerajšie vyznanie? Pohladil ho po líci, „Na náš prvý bozk?" Našpúlil svoje jemne rúžové pery a pomaly sa nimi približoval na Oliverove líce. Čašníčka s jemným nádychom červenej v jej líčkach sa otočila a rýchlim krokom odkráčala späť do kuchyne, kde už bola pripravená ďalšia objednávka. ,,Félix!" Nahnevaným tónom potichu zasyčal Oliver na chlapca, ktorý sa už aj s ostatnými chytali za bruchá snažiac sa zadržiavať svoj smiech.
,,Neflirtoval som s ňou!" Obhájil sa Oliver, keď mu hneď na to skočil do reči Félix.
,,A ja to myslím s tebou smrteľne vážne." Hodil vážny výraz, ktorý mu neostal príliš dlho pri pohľade na svojich kamarátov oproti.
أنت تقرأ
The voice
القصة القصيرةKaždý z nás mal vždy pocit, že počuje niečo alebo niekoho aj napriek tomu, že je v miestnosti ticho a je tam sám. Vincent už v jeho mladom veku mával v noci zlé sny opakujúce sa mu každú noc stále dookola. Nepamätal si jedinú noc kedy by ich nemal...
