Neznámy vesmír [Star Trek FF]

9. Oslava s terapiou

Prvý deň skončil. Deň plný nekonečných minút, spomalených sekúnd, pričom každá z nich niesla váhu chladných vzťahov voči romulanským dvojčatám v triede 1 – A.

Ani po objasnení situácie ich vyučujúcimi, neboli kadeti schopní prijať ich medzi seba. Priepasť, ktorú medzi nimi nevedomky vytvorila Fai a jej prílišná pozornosť, sa neodvážil v ten deň nikto preklenúť. A všetci tušili, že to tak bude už po zvyšok ich štúdia.

Eva si takto Akadémiu istotne nepredstavovala.

Celú cestu domov strávila premýšľaním, aký mohol byť tento deň iný, keby len kývla na Carjiho pozvanie. Možno by ešte stále sedela za stolom v bufete, jedla čosi výborné zo špeciálnej ponuky prvého dňa, smiala sa na jeho poznámkach a doberala si ho pre jeho neexistujúcu medicínsku prax.

Tlmeným hlasom by jej hovoril, aby sa nenápadne otočila a pozrela na toho Tiburoniana v modrom. Utrúsil by na jeho adresu niekoľko slov, ktoré by ju donútili vyprsknúť do smiechu. Práve by upíjala z nejakej malinovky a snáď by mala to šťastie, že by sa nestrápnila a zabrblala len stôl, no v skutočnosti by ju pobavilo, keby tekutina nejak skončila aj v Carjiho tvári. Spočiatku by sa rozzúril, ale potom sa uškrnul a  vrátil jej to.

Domov prišla s predstavou veľkej bitky, v ktorej lietalo jedlo po celom bufete. Musela však priznať, že napriek tomu, že by to bola zábava, jej rodinu by to veľmi nepotešilo.

Skopla si v predsieni z nôh topánky a kráčajúc hlbšie do domu si odopínala tesný golier uniformy. Jej kroky sa však prekvapene zastavili, keď čosi započula. Bola to hudba.

Nejaký hlas po chvíli zanôtil jej otázku, ktorá sa jej vynorila v mysli: „No kto by tak mohol byť doma?"

Eva neverila vlastným ušiam. Oklamali ma, obe! pomyslela si bežiac do kuchyne.

Biela priestranná miestnosť voňala smaženou cibuľkou a soľou. K jej nosu sa tiež dostala vôňa cestovín. Zvuky v nej sa miešali – hudba, syčanie, prskanie, bublajúca voda, duté zvuky, keď nôž narazil pri krájaní na dosku. 

Eva užasnuto hľadela pred seba.

Kuchyňa bola veľká, ale keď sa do nej napratali dve blondínky, tak akoby im priestor nestačil. Nevybalený nákup v dvoch papierových taškách stál na kuchynskom ostrovčeku, v štyroch hrncoch sa čosi varilo, smažilo a dusilo, každá voľná plocha bola zabraná buď spola nakrájanou zeleninou do šalátovej misy, nastrúhaným syrom, pripravenými rezňami, ktoré čakali na horúci olej v panvici, alebo neporiadkom, ktorý nebolo čas upratať. 

A čerešničkou na torte bol Sneeky, ­ hnedý, fľakatý had patriaci Caroline. Ten si to pokojne šinul po poličke s hrnčekmi a len nejakým zázrakom sa mu darilo, aby svojím vypaseným telom nejaký nezhodil. Bola to zbierka snáď z celého vesmíru.

Keby ich takto našla mama, zabila by ich.

Prvá sa k nej otočila najstaršia Ariva. S mokrými vlasmi schovanými pod uterákom vyzerala ako plešatá žena s turbanom na hlave. Jej inokedy pohŕdavý pohľad nahradili iskierky šťastia a ústa sa jej roztiahli do úsmevu.

Nedbajúc na vriacu vodu, pri ktorej držala stráž, pribehla k sestre a uväznila ju v náručí jej štíhlych rúk. Jej prsia sa tisli Eve na líce. Ariva bola vskutku vysoká ako chlap.

„Moja mavá sestvička, ako si sa mi mava v puvý dníček?" opýtala sa spôsobom, akým sa hovorí k batoľatám a prezrela si ju od hlavy po päty. „Juj, ale si zlatunká! Zapni si ešte ten golier, spravíme fotku!" navrhla nadšene a vybehla z kuchyne.

Eva si zvykla, že sa z nej sem-tam stával šialenec preukazujúci jej prílišnú lásku a pozornosť. Tieto záchvaty trvali väčšinou len v prvé dni po návrate z vesmíru a ona ich pripisovala nejakým vedľajším účinkom radiácie.