Neznámy vesmír [Star Trek FF]

10. Rozhovor s nebom

Keď obloha zoranžovela, staršie sestry sa s nechuťou zdvihli berúc so sebou obaly od objednanej pizze a dali sa do upratovania kuchyne.

Caroline starostlivo kontrolovala, čo sa ešte mohlo zachrániť a Arivine prevarené cestovinny to veru neboli.

Evu v dobrej vôli poslali do izby, kde sedela v prítmí a v modrastom svetle lampičky pozerala na uniformu zavesenú na vešiaku. Jej cieľom bolo, aby raz tá uniforma bola zlatá a niesla odznaky v hodnosti kapitána. Lenže to bola ešte vzdialená budúcnosť. Musela sa sústrediť na to, čo môže urobiť teraz, ako kadet Evaneriona Mariverse v červenej uniforme študenta Akadémie.

Arivine slová sa jej neustále vkrádali do mysle. Niekto musí urobiť prvý krok... Ty, ako budúca kapitánka...

Nebola si istá, či má tú drzosť a nervy, aby to spravila. Nebola ako jej sestry, nebola ani Harrisonom, aj keď si to tak veľmi priala.

Pred očami sa jej striedali tváre jej idolov, jej rodiny a tých dvoch Romulanov. Naozaj pre nich mohla čosi urobiť?

Zo zamyslenia ju vyrušilo zvonenie počítača v jej izbe – prichádzajúci hovor od jej mamy.

Vnútro sa jej stiahlo. Nechcela s ňou hovoriť práve teraz, keď mala hlavu plnú negatívnych myšlienok, ale na druhú stranu vedela, ako je jej mama ako admirálka zaneprázdnená a nájsť si pár minút času na telefonát s ňou bolo pre ňu rovnako namáhavé ako zorganizovať letový harmonogram pre hviezdne lode, ak boli doky plné.

Vyčistila si hrdlo a s námahou prikázala počítaču, aby hovor prijal. Zvonenie na chvíľu utíchlo a potom sa uprostred jej izby zjavila jej mama v podobe priesvitného hologramu.

Nebola ani o deň staršia, ale jej dcére sa zdala byť o čosi nižšia. Kratšie hnedožlté vlasy bývali kedysi blond ako jej a jej sestier, ale rokmi tmavli. Presne naopak to bolo s jej očami, kedysi iskrivo modrými, ktoré Eva mala šancu vidieť len na fotkách. Teraz boli šedobelasé a bledli každým rokom. Eva sa potajme desila, kedy z nich farba úplne vymizne a ostanú len biele očné bulvy, úplne slepé. To sa však nemohlo stať, takýto scenár bol v len jej fantázii.

A práve tieto oči ju chvíľu zmätene hľadali a potom ju našli sediac na posteli. Usmiala sa, akoby to bola len hra na skrývačku a ona ju práve našla. Eva milovala jej úsmev, znamenal bezpečie a pochvalu.

„Ahoj, prepáč, že sa ozývam tak neskoro," vrásky okolo očí a úzkych pier sa prehĺbili.

„To je v poriadku, mami, viem, že toho máš veľa," Eva dúfala, že šero skryje jej nútenosť pri úsmeve. Dala by všetko za to, aby jej mama sedela s ňou na posteli, jedla sladkosti, čo jej poslala a rozprávala o otcovi.

„Chcela som ťa vidieť v uniforme," otočila sa a pristúpila k vešiaku. „Hah, ani trošku sa nezmenili!" tá skutočnosť ju očividne veľmi potešila.

„Stretla som admirála Aguilanga," Eva využila chvíľkové ticho, aby zabránila jej mame položiť tú jedinú otázku, ktorú by dnes nezniesla počuť. „Vraj ste boli spolužiaci."

„Jaspera?" začudovala sa so smiechom. „To áno, bol to tichý chalan večne zahľadený do káblov a tak... Stačilo doňho trochu štuchnúť a pozri, kam ho to dostalo! Ako ste sa stretli?" zaujímalo ju a jej hologram si k nej prisadol na posteľ. Jej skutočné telo sa muselo usadiť do nejakého kresla.

„Hneď vedel, že som to ja. Veľmi ma prekvapil, myslím, že som sa zachovala ako hlupák. Furt mi vŕtalo v hlave, kto to je. Povedal, že vyzerám ako ty, tak ma spoznal."

„Ach, ten Jasper! Ty si predsa oveľa krajšia ako som ja kedy bola, zlatíčko moje," zapozerala sa na ňu s materskou láskou, akoby bola jej najväčšou pýchou. A potom sa opýtala tú desivú otázku: „Ako inak prebiehal tvoj prvý deň?"