Lucyin večný sen

6. Kapitola

Z pohľadu Lucy...

Prišiel môj veľký deň.
Nervózne a so vzrušením som si balila veci do tašky a Leo ma čakal pred dverami. Usmiala som sa a rýchlo som išla za ním.
Po ceste mi vravel, že dostal pochvalu od učiteľky, za jeho usilovnú prácu.
,,Neviem aký som býval pred tým, ale som šťastný že dosahujem výborne výsledky,“ usmieval sa od ucha k uchu. Jeho radosť mi urobila úsmev na tvári a taktiež som pocítila aj prázdnotu v srdci, keď som si pomyslela na to ako mi ubližoval.
,,Teším sa s tebou Leo,“ usmiala som sa a snažila sa zakryť smútok.
,,Aký som býval?“ opýtal sa zrazu.
Jeho otázka mi spôsobila chvíľkovú nervozitu.
,,Rodičia ti nepovedali o tvojich výsledkoch?“
Nevedela som čo mu mám povedať, ak bude naliehať. Pravdou bolo, že mal horšie výsledky, prekvapovalo ma, že o nich nevie, nevie aký bol krutý.
,,Nie, nepovedali, povedz mi ty,“ začal pomaly naliehať. Takmer sa mi zastavil dych.
,,Doma ti naši porozprávajú,“ zrazu sa ozval Aydenov hlas.
Otočili sme sa na Aydena, ktorý sa usmieval. Prekvapilo ma to rovnako, ako aj Lea.
,,Ty si nemal byť v Portlande?“ opýtal sa ho.
,,Mal, ale volali mi že nemusím chodiť, náš organizátor sa necítil dobre, tak to odložil o dva týždne,“ vysvetlil a pozrel na mňa.
,,Mohol by som ťa pozvať potom na drink?“
Zostala som stáť ako lampa na námestí.
Potom nasledoval hnev a zármutok.
,,Nie,“ odsekla som a pozrela sa na Lea s otázkou v očiach.
,,Ideš?“
Leo prikývol aj keď sa tváril prekvapene a Aydenovi povedal, aby išiel sám.
Tak sme teda šli a Aydena tam nechali stáť.
Neskutočne ma vytočil.
,,Si v pohode?“ opýtal sa ma.
Prikývla som a pri našom dome som zazrela Christianove auto.
,,Leo, počkáš ma prosím ťa pri našom zadnom okne? Je tu nevítaná návšteva,“ poprosila som ho a rozmýšľala nad vhodným plánom, ako sa s Christianom nestretnúť, pretože som vedela že sa bude zaujímať kam idem a s kým.
,,Kto to je?“ opýtal sa.
,,Dozvieš sa neskôr,“ odpovedala som a napísala mame smsku nech mi pomôže s únikom do kúpeľne a následne s útekom. Keď som správu odoslala, tak mi volal Christian. Nasucho som preglgla a s Leom sa schovala za kríky, pretože vyšiel von.
,,Prosím Christian,“ ozvala som sa. Leo sa prekvapil.
,,Kde si?“
,,Idem od kamarátky, som na ceste, prečo?“
Leo sa začal uškŕňať.
,,Prídem pre teba, kde si? A som u vašich, čakal som na teba, keďže nechceš, aby ťa ešte so mnou videli,“ povedal a išiel nižšie, čím som sa posunula s Leom ešte dozadu.
,,Ehm, som ďaleko, pri parku kde je zmrzlina od Johna Garfielda,“ vymyslela som si výhovorku, len aby odišiel a ja sa mohla rýchlo prezliecť, osprchovať a ísť do kaderníctva.
,,Čože? Veď to je na druhej strane mesta Lucy, to si nemohla prejsť za pätnásť minút, niekto ťa tam odviezol?“ zaujímal sa a išiel hneď do auta. Čakala som na správny moment.
,,Nie, chytila som autobus, ale padlo by mi vhod ak by si prišiel,“ trošku som naliehala, lebo čas išiel rýchlo a teraz som mala na to nejakú pol hodinu.
,,Dobre, idem, stoj pri tej zmrzline,“ povedal a hneď som zložila. Zapol si pás a medzitým Leovi prišla správa.
,,Idem, čakaj ma tu niekde,“ povedala som mu, ale on ma zastavil.
,,Mrzí ma to, ale musím odísť, Barbara sa chce so mnou stretnúť hneď teraz,“ oznámil mi posmutnelo.
,,Kto je Barbara?“ vyhŕkla som, aj keď som to nemusela vedieť.
,,Bratova, teda Aydenova priateľka,“ povedal a obaja sme sa lepšie schovali za náš záchranný krík.
Jeho odpoveď ma dostala do úzkych a moje srdce dostalo slabý kŕč. Hnusne si so mňa robil srandu a pritom mal vzťah.
,,Aha. Utekaj, daj si pozor a povedz mi adresu,“ naliehala som naň a odteraz sa stáva so mňa silná osoba. Nejaký Ayden Greene ma len tak nerozhodí, začína sa mi nový život.
,,Pošlem ti smsku po ceste, dobre?“
,,Jasné, utekaj,“ riekla som a utekala domov aj ja.
Prišla som domov a mama ma čakala už na chodbe.
,,Pripravím ti niečo na jedenie?“ opýtala sa ma keď som jej dávala pusu na líce.
,,Niečo maličké, idem sa osprchovať rýchlo,“ usmiala som sa a utekala hore schodmi.
Tašku som si hodila na posteľ a rýchlo si zobrala nové oblečenie, uterák a spodné prádlo. Mobil som si vzala so sebou.
Keď som vyšla so sprchy po desiatich minútach, tak sa mi spustilo zvonenie. A od Christiana. Doprdele.
Nevedela som, či mu mám zdvihnúť. Možno mu doplo, že som ho klamala.
Alebo ma napadol iný plán. Čakala som, kým prestane zvoniť a napíšem mu smsku s ďalším drobným klamstvom. To mi dalo čas na oblečenie sa. Keď prestalo zvoniť, tak som si natiahla ešte ponožky, vzala mobil do rúk a v rýchlosti som napísala Christianovi, že ma Dulcie berie autom a ideme si niekam sadnúť. Dúfam že Dulcie niečo nepokazí.
Išla som do kuchyne a prečítala si adresu, ktorú mi Leo poslal. Mama mi podala obloženú žemľu.
,,Christian je teda trpezlivý ti poviem, ten by ťa čakal aj do smrti,“ zašomrala mama a sadla si na stoličku oproti mne.
,,Keby vedel kam idem, tak by to neprežil,“ vravela som cez plne ústa. Mala som málo času, pretože cestu som merala nejakých desať minút.
,,A čo je ho po tom? Vidím ako si ťa privlastňuje,“ prevrátila očami. Presne vedela, ako sa cítim.
,,Čo si mu vlastne povedala, keď išiel von?“
,,Nič, sám sa rozhodol ísť ti zavolať kde si,“ zasmiala sa. Ak tak som jej bola vďačná.
,,Som strašne nervózna,“ pípla som a predstavila som si, ako ma zmenia.
,,Nemáš byť prečo, ja som rada že ti pani Greeneová navrhla takéto niečo,“ povzbudzujúco sa usmiala.
Jej slovami som bola pokojná. Bola mi oporou, ktorú som potrebovala.
,,Splatím jej to peniazmi, od práce v ktorej budem pracovať,“ usmiala som sa a dojedla žemľu.
,,Tak to je dobre potom.“
Prišli sme na chodbu, obula sa a náhle nás prekvapil zvonček. Ja som mala nepríjemný pocit.
Mama sa pozrela cez kukátko a potom znepokojene na mňa.
,,To je Christian,“ vyhŕkla.
Doriti.
,,Čo teraz?“
,,Schovaj sa za ten roh a ja ho zavolám do kuchyne a ty potom zdrhneš, dobre?“
Vydesene som prikývla.
Stihla som si vypnúť zvonenie, lebo mi akurát volal.
Schovala som sa za roh a čakala.
Mama otvorila dvere.
,,Kde je Lucy? Povedala mi že je s Dulcie, ale ju som videl pri fitku a Lucy nikde,“ rozčuľoval sa až sa mi začali klepať kolená. Kontrolovala som čas.
Strašne krátky čas. Doriti.
,,Aha, no tak si Lucy niekde asi odskočila, poď, urobím ti kávu,“ zavolala ho mama do kuchyne a moje srdce sa pripravovalo na väčší adrenalín.
Počula som, ako sa vyzul a videla hneď aj jeho chrbát. Nemala som dobrú skrýšu, hocikedy sa mohol otočiť a vidieť ma, tak som sa modlila, aby nič nepočul a nevidel. Ale keď sa už stratil za ďalšiu miestnosťou, tak som pomaličky vyšla z rohu a čo najtichšie som išla ku dverám. Srdce mi búšilo ako o život. Otvorila som dvere a prešla von, ale v tom som zazrela Christiana a jeho prekvapivé oči, hľadiac do mojich. Zavrela som dvere a dala sa do behu.
,,Lucy, stoj!“ skríkol po mne a dal sa za mnou do behu. V duchu som si predstavila, ako ma už chytá.
Než som sa stihla otočiť, ma chytil a otočil si ma k sebe.
,,Čo to robíš? Prečo utekáš predo mnou?“ pýtal sa prekvapivo a v hlase bol aj zaznamenaný hnev.
,,Neutekám, pústť ma prosím,“ naliehala som a snažila sa myslieť pozitívne, ale predstava, že by sa dozvedel kam mám namierené, ma znepokojovala.
,,Kam ideš? A prečo si mi klamala?“ zavrčal a hneď som zacítila jeho hnev aj na svojich ramenách.
Musela som mu povedať už len jedno.
,,Nemám už záujem o teba Christian, zabudni na mňa,“ tichšie som zadelila a postupne sa uvoľňovala. Zahodila som predstavu, že by bol prvý v mojom živote.
Jemu prebehol hnev a sklamanie v očiach, ale akosi to rešpektoval čo mi bolo zvláštne.
,,Dobre. Buď tu o ôsmej, budem tu čakať a povieš mi prečo si sa tak rozhodla!“ odsekol a pustil ma. Zostala som trochu vystrašená, znel ako niekto kto má otca únoscu a mal za sebou dosť zlých vecí.
Ale nechcela som myslieť nad tým, radšej som utekala preč, ale myšlienky ma začali nepríjemne prenasledovať.



Prišla som do salónu, kde ma čakali dve ženy, ktoré mali všetko pripravené. Usmiali sa na mňa.
,,Slečna Lucy, vitajte, pani Greeneová príde o chvíľu, sadnite si,“ privítali ma a nervózne som kráčala k nim, v mysli som mala jediné, a to že ma Christian možno sleduje.
,,Ste v poriadku?“ opýtala sa ma jedna z nich , nízka a blondína s jemnou tvárou.
Musela som vyzerať ako strašiak, keď sa na mňa zvláštne pozerali.
,,Áno, prepáčte,“ usmiala som sa a sadla si na odsunutú stoličku.
Ukázali mi zväz blonďavých vlasov, aké som mala ja.
,,Metóda bude šetrná, použijeme rôzne prípravky, aby sme nepoškodili korienky, pani Greeneová vám dá potom taký olej, ktorý si budete vtierať na pokožku hlavy a za mesiac by sa mal stav zlepšiť,“ povedala mi s úsmevom mladá blondínka, ktorá bola príjemná. Usmiala som sa pripravovala sa na najväčšiu vec, akú som doteraz považovala.




Keď sa ozvalo slovo hotovo, nabrala som dych a pozrela sa do zrkadla. Prvé čo ma napadlo, bola osoba, ktorá sa na mňa pozerala. A to druhé, že som sa nemohla takmer spoznať. Bola som hrozne mladá, akoby som sa vrátila späť v čase keď som nemala ešte starosti. Bola som šťastná.
,,Bože môj,“ zasmiala som sa a zalapala som po dychu. Všetky sa usmievali. Postavila som sa so stoličky a vďačne sa usmievala na osoby, ktoré ma zmenili. Poďakovala som sa im a potom som sa rozprávala s pani Greeneovou.
,,V sobotu ťa pozývam na grilovačku, príď a dohodneme sa ako to bude s tvojou brigádou a na všetkom sa dohodneme, dobre?“ usmiala sa a zastrčila mi prameň vlasov za ucho. Cítila som sa o dosť sebavedomejšia.
,,Dobre, prídem, ďakujem vám za všetko pani Greeneová,“ usmiala som sa a krátko sme sa objali. Pozrela som na dievčatá, ktoré sa usmievali tiež.
,,Aj vám, nech sa vám deje len to najlepšie,“ vďačne som sa usmiala.
Žmurkli na mňa a pani Greeneová otvárala dvere so slovami. ,,Pozri, kto ťa čaká,“ povedala a zhodou náhod som sa akosi vystrašila s myšlienkou, že by tam bol Christian.
Moje nohy sa podlomili a leteli do inej náruče.
Bola to Aydenova náruč. Mocná, príťažlivá a jemná.
Stretli sa páry našich očí a hľadeli sme jeden na druhého s nevinnými pohľadmi.
Uvedomila som si, že preháňam a mala by som odísť.
,,Lucy, si v poriadku?“ pýtala sa ma vystrašená pani Greeneová. Prikývla som a Ayden ma už len držal za ruku. Okamžite som si vymámila ruku z jeho zovretia a povedala jej, že som v poriadku.
,,Poď so mnou,“ zadelil Ayden.
,,Choď s ním, zoberie ťa domov,“ povedala mi jeho mama.
V mysli som mala hnev a nechutenstvo, ale zas som sa mohla opýtať o čo mu ide, keď má priateľku.
Usmiala som sa ešte raz na všetkých okrem Aydena a išla s ním.
Keď sme vyšli za ulicu, tak som sa nahnevane pozrela na svojho nepriateľa, ktorý sa tváril pokojne.
,,Na čo si prišiel? O čo ti zas doriti ide?!“ začala som pokojne. On sa usmial a pozrel na mňa.
,,Chcem sa s tebou porozprávať,“ povedal bez toho, aby sa cítil previnilo.
,,Aj ja s tebou,“ utrúsila som.
,,Poďme to teda prebrať do reštaurácie.“
,,Na to rovno zabudni, povieme si to rovno teraz a tu,“ rozkázala som a stála na mieste. On len povzdychol.
,,Tak čo máš na srdci?“ opýtal sa a postavil sa oproti mne s otázkou v očiach.
,,Prečo sa ku mne tak správaš? Prečo ma stále prenasleduješ?“ vybehla som naň. Nezaujímalo ma, že sa niektorí za nami otáčali.
,,A prečo by som nemohol?“ odfrkol a zasmial sa, akoby mu to bolo smiešne.
,,Nikam s tebou nepôjdem, rozumieš? A ak ma ešte raz budeš prenasledovať, tak si ma neželaj a budem sa sťažovať tvojej mame, jasné?“
,,Pokoj!“
Neverila som tomu, že ma takto štve a skúša.
,,Drž sa odo mňa čo najďalej!“
,,Myslím že to nepôjde,“ doberal si ma a ruky si založil na jeho svalnatých prsiach. ,,Budem tvoj šéf, takže mala by si sa ku mne ctihodne správať, ak chceš, aby to bolo aj z mojej stany tak.“
To snáď nemyslí vážne.
,,Prosím?! Tomu nerozumiem, pán Greene je majiteľom reštaurácie, čo ty tu rozprávaš?!“ vyhŕkla som a skúmavo naň pozerala.
,,To áno, ja budem prevádzkar v reštaurácii, ktorej budeš pracovať,“ žmurkol na mňa.
Takmer som stratila dych a ešte raz si v mysli opakovala jeho vetu. Mám problém.
,,To si spravil naschvál,“ vydýchla som a hľadela do boku a pritom som v diaľke uzrela Christiana, ktorý sa rozprával s dvoma mužmi a niečo im dával do rúk. Znepokojilo ma to, pretože vyzeral akosi naštvane. Napadlo ma, že mu zavolám.
Ayden ma sledoval a keď videl kam sa pozerám, tak sa trochu zamračil. Keď mi to Christian zdvihol, tak som sa nadýchla.
,,Ahoj, kde si?“ opýtala som sa potichšie, bez toho, aby som ho prestala sledovať a medzitým som sa skryla za múr, aby ma náhodou nezbadal, aj keď ma asi z diaľky len tak nespozná. A Ayden za mnou.
,,Lucy, potešila si ma. Chceš sa stretnúť?“ pýtal sa ma a začal sa akosi obzerať, akoby tušil že ho sledujem. Naháňalo mi to hrôzu.
,,Chcela som vedieť či si v poriadku. A povieš mi kde si?“ skúšala som opäť. Bol ticho. Keď sa vybral mojim smerom, tak sa ma zmocnila paranoja, že ma zabije. Klepali sa mi kolená, ale Ayden ma chytil za ruku. Vypol mi telefón, čím som sa na neho spýtavo pozrela a vážne mi hľadel do tváre. Pritiahol si ma na svoju hruď a vrhol sa na mňa. Vyšiel so mnou od múru a držal si ma pevne za boky a najďalej ma ochutnával svojim jazykom. Chcela som protestovať, ale neskutočne ma bozkával a bol taký jemný. Hneď prestal a zohol sa k môjmu uchu.
,,Choď ďalej za mňa a neotáčaj sa, počkaj ma pri aute pri parku, choď!“ vyhŕkol a pochopila som jeho plán, chcel mi zachrániť kožu, ale tiež to dokázal zneužiť.
Išla som ďalej, ako povedal. Nespoznal by ma Christian odzadu a ani oblečenie, lebo ho ešte nevidel. To som bola rada. Keď som bola dostatočne ďaleko, tak som sa mohla otočiť a vidieť že tí dvaja sa hádajú, ale potom sa Christian otočil a odišiel, Ayden sa pozrel dozadu a išiel mojím smerom.
Rozbehol sa a pozrel na mňa.
,,Nespoznal ťa. Ale drž si odstup od neho, je nebezpečný,“ povedal akosi zarazene.
,,Čo ti povedal?“ môj hlas znel ustráchane.
,,Ale asi aj tak tuší že sa stretávam s tvojim starým ja a robil ako zmyslov zbavený, vyhrážal sa mi a myslím že ľudí na také špinavé hry má,“ odfrkol.
,,Čo mám robiť?“
Ayden sa zamračil a dal si ruky vbok.
,,Nedávaj mu žiadne nádeje a povedz to rodičom..."