Lucyin večný sen

2. Kapitola

Išli sme dlhšie po diaľnici, na ktorú nás zaviedol policajt kvôli vážnej, dopravnej nehode.
Na diaľnici bola zápcha, akoby toho nebolo málo.
,,Ty sa ma hanbíš?“ opýtal sa ma.
Prekvapene som naň pozrela a ešte len teraz si všimla tú príťažlivú tvár a jeho hnedé oči. Ako to, že som ho nevidela, keď ma predsa zachráňoval.
,,Nie, prečo?“ vyhŕkla som a zahryzla si do pery.
,,Pretože za ten čas, čo sedíš v mojom aute si neprehovorila ani pol slova,“ uškrnul sa.
,,Mám bolesti, takmer nevnímam,“ vyhovorila som sa na absurdnú výhovorku.
,,Chceš vodu?“
,,Poprosím si,“ prikývla som.
So svojej strany vytiahol malú fľašku a podal mi ju.
,,Ďakujem,“ pípla som.
Christian sa pousmial a sledoval dianie.
,,Nemusel si si robiť starosti inak,“ povedala som tichšie a sledovala jeho tak, ako on celú situáciu.
,,Nie je snáď vidieť, že ja si tie starosti robím rád?“ pozrel na mňa a usmieval sa, čím som sa musela usmiať aj ja.
,,Čo vlastne robíš? A koľko máš rokov?“ opýtala som sa ho.
,,A koľko by si mi dala?“ rýpol si do mňa.
,,Nerada tipujem,“ pípla som.
On sa zasmial a pozrel na mňa.
,,Mám 28,“ priznal sa.
To je veľký rozdiel. Osem rokov. Pomyslela som si.
,,Ty máš zas dvadsať, však?“ opýtal sa a popritom sa usmieval. Trochu sme sa pohli dopredu.
,,Ako vieš?“ zneistila som.
,,No tvoja teta mi prezradila o tebe nejaké informácie, nehnevaj sa na ňu, to ja som na ňu naliehal,“ uškrnul sa a žmurkol na mňa.
,,Prečo?“ opýtala som sa zahanbene.
Christian sa pozrel na displej svojho telefónu, ktorý mal na handsfree.
,,Prepáč. Počkaj chvíľu.“
Volala mu nejaká žena, ktorá sa volala Dakota.
Pozrela som sa von z okna a sledovala vedľajšie auto, v ktorom sedela Rhianna za volantom a asi jej otec vedľa nej. Usmiala som sa na ňu a Rhianna tiež. Nevedela som, že Rhianna má vodičský preukaz. Ale nečudovala som sa, ona bola z triedy tretia najlepšia, či sa týka známok a aj správania a niekoľkokrát bola podpredsedníčkou v triede. A bola krásna.
,,Pretože ťa poznám, viem že Paul je tvoj brat a takisto máš kamarátku Annu,“ hovoril a usmieval sa. Vyvolával vo mne príjemné pocity.
,,Vážne? Odkiaľ ich poznáš?“ riekla som a usmiala sa tiež.
,,S Paulom som sa stretol v jednom bare, bol opitý a mlátil sa s nejakým chalanom o nejakú ženu a dával som ich od seba, inak by sa zabili a ochranka tam nebola,“ zaškeril sa a ďalej pokračoval. To ma podrž.
,,A Annu poznám z jednej akcie, s kolegami som mal vianočné posedenie a robila nám tam čašníčku a tak sme sa rozprávali a trošku mi hovorila o tebe, takže som vedel že si to ty,“ usmieval sa.
Napadlo ma, že je asi obľúbený v spoločnosti, keďže sa dal s Annou len tak do reči. A to sa mi páčilo na mužoch, pretože ja by som bola taká tiež, ale nemám takých verných kamarátov, s ktorými by som si zašla do baru, alebo niekam na výlet.
,,Tak hádam ti o mne hovorila len dobré veci,“ odfrkla som pobavene a pozerala pred seba, ešte s fľašku v ruke.
,,Ale určite, bolo cítiť, že ťa má rada a dôveruje ti,“ vydýchol a trošku sme sa pohli dopredu.
,,Anna je jediná osoba, ktorej tiež dôverujem, odjakživa je to moja najlepšia kamarátka.“
,,A tak to má byť, ja som sa tiež naučil že lepšie je mať jedného človeka, ktorému môžeš dôverovať, ako mať päťdesiat falošných a ktorý ťa len vypočujú,“ zvlnil pery v polovičnom úsmeve a keď sme sa pohli, tak už hľadel na cestu.
,,Ja mám len Annu. Nemám žiadnych iných priateľov,“ pošepkala som a začervenala som sa. Istotne by nemal záujem o nejakú čudáčku.
,,To ma mrzí. Možno si len príliš tichá a ľudia to moc radi nemajú, treba sa uvoľniť a nehanbiť sa za svoj názor,“ radil mi a pozrel na mňa.
Fakt to bol očarujúci muž.
,,Alebo ma ľudia nemajú radi kvôli môjmu vzhľadu,“ zahanbene som sklonila hlavu.
Christian na mňa pozrel akoby nechápal.
,,To si prečo myslíš? Podľa mňa si krásna a dosť milá, len máš nízke sebavedomie,“ žmurkol na mňa. Pri slove krásna som ostala v úžase.
,,A ty čo robíš?“ opýtala som sa ho, v snahe sa o mne nebaviť.
,,Ja viem o čo ti ide!“ zasmial sa a ďalej sa na mňa upokojujúco pozrel. ,,Ja som učiteľ. Nedávno som učil v Londýne, ale odišiel som, pretože som si tu kúpil dom a tak hľadám niečo tu v okolí,“ povedal a ďalej upokojujúco sledoval cestu pred sebou.
,,Zachvíľu budeme u nás,“ upozornila som ho.
,,Dobre. Ty čo budeš robiť po škole?“ opýtal sa a zamieril na dlhú uličku. ,,Ktorý dom?“ opýtal sa ma.
,,Ten modrý,“ ukázala som mu väčší dom, pri malej fontáne oproti.
Išiel kam som mu ukazovala a spýtavo na mňa pozrel.
,,No ja ešte presne neviem, na niečo prídem. Ďakujem za pomoc,“ vďačne som sa usmiala a ako som chcela vystúpiť z auta, tak ma ale Christian chytil za ruku, čím som ostala prekvapená. Ale bol milý, strašne.
,,Rád som ťa spoznal, ale čo ak mi jedno ďakujem nestačí?“ hrejivo sa usmial a stále ma držal za ruku.
,,A čo by si ďalšie chcel?“ opýtala som sa s úsmevom.
,,Napríklad kino, večera, káva,“ navrhoval mi a oči mu pritom žiarili ako hviezdy na nočnej oblohe.
,,Káva?“
,,Dobre, v piatok?“
,,Môže byť,“ zasmiala som sa a on sa usmial.
,,Dobre, prídem po teba a dávaj si pozor, “ usmial sa a pustil ma.
,,Okey, tak ďakujem ešte raz,“ usmiala som sa a vystúpila som z auta. Išla som pomaly k domu a stále tam stál. Otočila som sa a zakývala mu, on sa usmial a naspäť odkýval a išiel preč.
Usmiala som sa sama pre seba a vošla dovnútra. Prišla som do obývačky a z kuchyne išla vôňa nejakého mäsa.
,,Ahoj,“ pozdravila som mamu, ktorá niečo robila.
,,Čauko, ako bolo v škole?“ opýtala sa ma.
Rozmýšľala som, ako jej povedať o tom incidente. Hanbila som sa a bála zároveň.
Nebolo ľahké povedať, že ma v škole šikanujú a nikdy sa to neriešilo. Ale musela som jej to povedať, ak som nechcela, aby sa to dozvedela od iných.
,,Mami. V škole ma šikanujú a dnes som nechtiac strčila do spolužiaka, ktorý spadol a zostal v bezvedomí. A stratil pamäť,“ konečne som povedala. Mama sa otočila a prestala miešať mäso, namiesto toho vypla sporák a šokovane na mňa pozerala, akoby neverila, o čom jej hovorím.
,,Čože? To si robíš žarty!“ vykríkla až som sa nalakala. Nečakala som takúto reakciu.
,,Mrzí ma, že som ti o tom nepovedala, ale hanbila som sa,“ pošepkala som a slzy sa mi natlačili do očí.
,,Ja tomu neverím. Si ty normálna?! Nechala si so seba robiť nejakú labilnú?! Mala si to riešiť s učiteľmi, keď nie s nami!“ kričala a sadla si na stoličku. Bola zhrozená.
,,Nemohla som, ubližovali mi, ty vieš aká som,“ už som začala aj plakať.
Mama sa na mňa pozerala a tiež sa takmer rozplakala.
,,Ale čo si hlúpa?! Nemáš päť rokov že sa bojíš, už si dospelá, máš 20 rokov, za rok pôjdeš na promócie, toto budeš robiť aj v práci? Že si s nikým neporadíš a necháš sa deptať?!“ rozčuľovala sa a znovu sa postavila.
Musela som uznať, že mala pravdu. Bola som dospelá a nevedela som sa zachovať ako normálna žena.
,,A čo sa stalo s tým spolužiakom?“ pokračovala v otázkach. Bola o niečo kľudnejšia.
,,Chcela som si zastať spolužiačku, ktorej chcel dať facku, ale nechtiac som ho moc sotila a on spadol a dozvedela som sa potom, že stratil pamäť. A potom prišiel jeho brat a vynadal mi,“ povedala som takmer to, čo som chcela. Aj keď som jej chcela povedať všetko.
,,A ktorý je to spolužiak?“
,,Leo Greene,“ odpovedala som jej a zotrela som si slzy z tváre.
,,Bože ten. Však to je hlúpe stvorenie, keby sa to riešilo, tak by sa do teba už nestaral,“ prevrátila očami.
,,Ale on ma vydieral so začiatku, nemohla som urobiť nič,“ vydýchla som a premietla si celý incident odznova.
Bolo mi hrozne.
,,Tak aby si vedela, hneď teraz pôjdeme za Greenovcami a povieme im, čo za aroganta to majú doma,“ odsekla a čakala kým pôjdem s ňou.
,,Mami, ja neviem či to je dobrý nápad, bojím sa, že to bude horšie,“ zamručila som. Predsa Leo stratil pamäť a možno si na nič nebude pamätať a možno už bude normálny. Dúfala som v to.
,,Len mi sľúb, že už sa nenecháš zhadzovať a problémy budeš riešiť s najbližšími.“ Tentokrát som si to povedala aj ja. Od dnes, začína môj nový život.