Complicated (A Larry Stylinson Fanfic) [slow update]

Chapter Nine; Why Again?

venované Katey27

Niallov pohľad.

,,Liam prosím nie!...Nechaj ma!...Prosím...Liam!" zobudilo ma až kričanie, ktoré sa ozývalo vedľa mňa.

Rýchlo som sa postavil a pozrel sa na Harryho aby som zistil čo sa deje. Našťastie sa mu iba niečo snívalo, preto som sa ho snažil zobudiť.

,,Harry! Harry zobuď sa!" lenže to nepomáhalo a on stále kričal zo sna.
Výhodou bolo, že ležal na chrbte preto som si na neho sadol chytil ho za ramená a začal s ním triasť snažiac sa ho zobudiť.

,,Harry! Harry no tak zobuď sa!" našťastie to zabralo a on otvoril svoje oči pozerajúc sa na mňa vystrašene a trochu zmätene.

,,Hej to bude dobré bol to iba sen." zliezol som z neho aby sa mohol posadiť, sadol som si vedľa neho a pritiahol si ho do objatia. Cítil som ako mi na tričko dopadlo pár sĺz, preto som si ho pritiahol bližšie hojdajúc ho z boka na bok, snažiac sa ho ukľudniť.

Chudák to nestačí že sa mu to deje v škole? Jemu sa o tom musí ešte aj snívať. Ale zaujímalo by ma kto je ten Liam?

,,Harry?" oslovil som ho na čo sa na mňa pozrel ešte uslzenými očami.

,,Kto je Liam?" spýtal som sa ho potichu a dúfal že mi odpovie.

,,Človek, ktorý nestojí ani za jedno pekné slovo." povedal snažiac sa vyhnúť odpovedi.

,,Vieš o tom že mi môžeš povedať o všetkom že?" prikývol ale moc presvedčivo to nevyzeralo.

,,Harry viem že sa poznáme iba chvíľu ale chcem aby si vedel, že sa mi nemusíš báť povedať, keď ťa bude niečo trápiť. Chcem aby si vedel že som tu vždy pre teba." stále som som ho držal v objatí a moju izbu zahltilo ticho, v ktorej bolo počuť iba naše dýchanie. Myslel som si že zaspal, keď zrazu prehovoril.

,,Ja a Liam sme boli čo si pamätám skoro od mala blízky kamaráti. Vždy sme sa hrávali iba spolu a aj keď k nám niekto prišiel tak sme ho odohnali. Bol o rok starší a preto ma vždy ochraňoval a bral ma ako svojho mladšieho brata. Ja som zase v ňom vždy videl toho staršieho brata a v určitom smere aj nejaký svoj vzor. Všetko sa to ale pokašlalo, keď som raz bol u neho a...." zlomil sa mu hlas a ja už som videl ako sa zas rozplače. No on sa iba zhlboka nadýchol a pokračoval.

,,A chcel som mu povedať jednu dôležitú vec, o ktorej som chcel aby vedel. No a keď som mu to povedal tak začal po mne kričať ako sa mu hnusím a že ma už nechce nikdy vidieť. To by bolo ešte relatívne v pohode oproti tomu čo som potom musel znášať každý deň. Nikoho som nemal, každý deň ma iba šikanovali. A ty si ani nevieš predstaviť ako som rád že mám teba." pevne ma držal a ja som si mohol všimnúť ďalších sĺz, ktoré som mu rovno zotrel.

,,A čo si mu povedal Harry?"

,,To ti nemôžem povedať." povedal pričom kýval hlavou v nesúhlas.

,,Prečo?"

,,Bojím...bojím sa že ma opustíš aj ty." priznal.

,,Harry sľubujem ti ak je to čokoľvek, tak mi to na teba názor nezmení a len tak ti pokoj nedám. Mňa sa už len tak nezbavíš." trochu som sa zasmial aby som odľahčil situáciu.

Znovu zostalo na chvíľu ticho, chytil ma asi ešte pevnejšie ako keby som chcel ujsť a konečne sa mi priznal s tým čo ho trápi.

,,Páčia sa mi chlapci." povedal nakoniec a mňa to trochu zaskočilo. Potom som si ale uvedomil že v takej situácií by som asi zostať ticho nemal.

,,Ale veď to nevadí Harry."

,,Nie?" opýtal sa ma prekvapene pričom sa mi pozeral do očí.

,,Jasné že nie." usmial som sa na neho.

,,Ale je ti jasné že mám zálusk na Oliviu, že?" povedal som celkom vážne. Prekvapene sa odo mňa trochu odtiahol ale keď si všimol že si robím iba srandu tak sa začal smiať a ja s ním.

,,Ty si hrozný." povedal medzi smiechom.

,,Tak vieš hovorím to iba pre istotu. Viem aký som neodolateľný."

,,Len sa neboj. Nie si totiž môj typ."

,,Som urazený."

,,Práve naopak to je pocta."

Smiali sme sa asi ďalších päť minúť. Keď som sa pozrel na hodiny a usúdil že ak máme ráno vstávať mali by sme ísť spať.

,,Myslíš že by si tu so mnou mohol zostať?" opýtal sa ma Harry.

,,Neboj zostanem." ľahol som si vedľa neho a zakryl nás perinou.

,,Som rád že si mi to povedal."

,,To aj ja."

Harryho pohľad.

Ráno prebiehalo našťastie bez problémov. Na to že sme včera trochu ponocovali som sa zobudil celkom dobre vyspatý aj keď o Niallovi, ktorého som musel ťahať z postele sa to povedať nedalo.

V škole sa na moje prekvapenie tiež nič nedialo. Louis so svojou partou si ma nevšímali, test z matiky som napísal na dva a s prekvapením ani obed nebol najhorší. Už som sa tešil ako pôjdem domov, keď mi Niall pripomenul, že nás ešte čaká hodina telesnej. Tentokrát som sa prezliekol v šatni keďže sme tam s prekvapením boli skôr ako ostatní.

Už som si myslel, že tento dobrý deň táto hodina určite pokazí. Ale nie. Zase to bolo v pohode. Hrali sme futbal asi jediný šport, ktorý mi ide a baví ma. Síce sme boli v tíme s Louisom, ale ani to mi nezabránilo dať dva góly a posledným dokonca zaistiť pre náš tím "výhru".

Po hodine sme išli všetci do spŕch, teda až na mňa ja som čakal dokým všetci odídu. Keď som tam konečne zostal sám mohol som sa v kľude osprchovať. Zobral som si svoj jablkový šampón a jemne si ho začal masírovať do moji kučier. Po opláchnutí som si zobral svoj sprchoví gél a krúživými pohybmi si ho nanášal na telo. Medzi tým som začal rozmýšľať nad tým čo sa stalo včera vlastne dneska ráno. Som rád že som mu to povedal a hlavne som rád, že ma neodsúdil a zobral to v pohode.

Po čase som penu zo seba zmyl, vypol vodu a otočil sa aby som si mohol zobrať uterák z lavičky. Lenže, keď som sa otočil čakalo ma nemilé prekvapenie.

,,Zayn!" skríkol som pričom som sa rýchlo začiatok pre uterák a snažil sa zakryť.

,,Ahoj mi dvaja sme ešte tú česť nemali, ale ako vidím tak vieš kto som. Ale tak kto by nevedel." povedal pričom sa arogantne uškrnul.

,,Čo chceš?" opýtal som sa trochu naštvane.

,,Drzí to sa mi páči." povedal a pohol sa mojím smerom.

,,No vieš napadlo mi keď si tu nový mali by sme sa trochu zblížiť."