Predtým ako som ťa spoznal

6. Kopy harabúrd

„Dobré ránko." Skúsila som s úsmevom keď som na neho narazila priamo vo vstupnej hale. „Ránko?" Opýtal sa ironicky a skryvil obočie. „Videl som ťa na kamere. Ono to zvoní aj keď niekto otvára bránu kľúčom, to je pôsobivé." Trochu ma prekvapila jeho relatívne dobrá nálada a oslovenie kto mi dal. Predtým som bola VY SLEČNA a odrazu povedal ŤA nie videl som VÁS, zvláštne, hoci mi tykal aj včera, to som brala ako súčasť únavy kvôli tým papierom. „Takže kde chcete začať slečna?" A je to tu zase. Zrejme si to ani sám neuvedomil čo povedal. Hoci mi tykal aj včera, to som brala ako únavu že si to vôbec neuvedomoval. „Poďme pekne poporiadku. Koľko izieb za nachádza na prízemí?" V celom dome je 50 izieb, predpokladám že najviac bude na prvom prvom poschodí, teda druhom ak prízemie rátam ako poschodie.

„Vlastne je tu kuchyňa, jedáleň, salón, 7 kúpeľní a dve prepojené tanečné sály." „Tanečné sály?" Vykríkla som nechápavo. Pán Malfoy pretočil oči nad mojou neohrabanosťou. „Áno toto je veľké a staré sídlo. Každý vážený človek mal miesto na luxusné tanečné večierky. Vlastne som zabudol ešte na koncertnú sálu." Opäť som chcela niečo prekvapene výkriknúť ale on ma predbehol.

„Áno na vaše prekvapenie je tu aj takáto miestnosť. Je špeciálne upravená na dokonalý odraz zvuku. Je tam hlavný parket a ak tam hraje kapela hudbu rovnomerne počuť v dokonalej hlasitosti v oboch tanečných sálach. Nie príliš hlasno aby sa nedalo rozprávať a nie príliš potichu aby hostia nemohli uvoľnene tancovať a zabávať sa. Hudba sa perfektne rozlieha hlavne na parkete a pri stenách je akoby tichšie. To je podstata toho celého."

Cítila som sa ako japonský turista v strednej Európe. Bola som v tejto práci niekoľko rokov ale toto bolo zatiaľ to najšialenejšie čo som počula a veru že som toho počula viac než dosť. „Mám otázku trošku mimo práce." Chyba Lily! Nič mimo práce nehovor! Jeho ľadový pohľad ma prebodol priamo cez hlavu. Nasucho som polkla a dúfala že na pohľadom pokúša zabiť niekoho za mnou a nie naozaj mňa. „Len som...chcela vedieť či ste to niekedy využili." Zamrmlala som si viac menej pre seba. Zrejme čakal osobnejšiu otázku a tak jeho pohľad trochu zjemnil.

„Vlastne čo si pamätám tak len dva krát. Keď žil môj starý otec Abraxas Malfoy, jeho večierky boli vychýrené po celom Anglicky a aj za jeho hranicami. Vždy raz za mesiac konal takéto bály či plesy, ťažko povedať ako to vôbec nazvať. Pozýval významných ľudí a ich rodiny, robil na nich zbierky pre tých ktorý to potrebovali....viete slečna bol to dobrý človek a veľmi vážený. Prvý krát som bol na jednom z jeho plesov keď som mal 7. Potom mesiac na to a potom... nečakane zomrel. Bol chorý ale nejako nechcel aby ho to obmedzilo a tak si žil svoj život akoby nič kým to proste jedného dňa neprišlo. Odvtedy je celé prízemie zapratané starými haraburdami a neviem či som tam odvtedy vôbec bol."

Zaujato som počúvala každého jeho slovo. Jeho tvár bola konečne uvoľnená a boli na nej emócie. Myslím že toto boli veľmi šťastné spomienky z detstva Draca Malfoya. Obávam sa že okrem týchto... veľa ďalších nebolo. Keď nastalo ticho pán Malfoy si uvedomil že povedal asi viac ako chcel a nastúpila nepríjemná atmosféra. Bolo na mne aby som ju nejako odľahčila. „Možno keď to tu dáme dokopy by sme mali urobiť nejaký taký večierok...alebo oslavu." Navrhla som s úsmevom. On moje nadšenie nezdieľal. „Ja nemám rád večierky." Odbil ma zase ľadovo a otvoril masívne dubové dvere ktoré stáli medzi dvomi točivými schodiskami v stupnej hale ktoré viedli na poschodie.

Dvere sa otvorili s hrozným buchodom a škrípaním. Za nimi bola len tma. Jedným švihom prútika pána domu sa rozhoreli fakle a ukázali prvú veľkú miestnosť, ktorá ale bola taká zaprataná vecami že jej skutočná veľkosť bola len ťažko odhadnuteľná. „To je kopa starého nábytku." Podotkla som. „Do pekla odkiaľ sa tu toho vôbec toľko zobralo." Začudoval sa aj samotný pán Malfoy. To ma prekvapilo, myslela som si že ten chlap má vo všetkom dokonalý prehľad.

„Pripravte si prútik slečna....Vingardium Leviosa." Prehlásil a prvý kus nábytku z tej kopy letel k nám. Bol to nejaký nočný stolík ale prisahám že ak tento tu nebol od čias postavenia tohto domu tam už asi nič. Pán Malfoy ho švihom prútika odhodil cez vchodové dvere pred dom na trávnik. Chvala Bohu že ten som nedala upraviť spolu s tou príjazdovou cestou ako som pôvodne chcela. Ani neviem ako a preleteli okolo mňa dve skrine a čelo postele. „Ak budete mať pocit že uvidíte niečo čo si myslíte že sa vám môže zísť zastavte ma." Chápavo som prikývla a prezerala si levitujúci nábytok.

Niektore kusy boli naozaj zachovalé a celkom pekné a vkusné ale bolo toho aj tak priveľa. Zvyšné dva poschodia boli podľa všetkého zariadené a čo by som robila s ďalším prachnivým nábytkom? POČKAŤ! „Pán Malfoy počkajte!" Skríkla som po ňom tak nečakane až nadskočil. „Čo keby ste ten nábytok položili von tak aby sa nerozbil a čo je rozbité opravíme a potom ho môžete darovať. Pre detské domovy a chudobných." Navrhla som s nádejou že sa tie staré haraburdy môžu zísť aspoň niekomu. „To je skvelý nápad slečna. Máte dobré srdce." Povedal mi a opatrne zniesol k zemi kreslo ktoré sa malo takmer rozbiť na cestu pred domom. Bolo som jeho pochvalou taká zaskočená že som mu ani nepoďakovala.

„Môžete prosím dať preč tie stoličky?" Opýtala som sa keď som zbadala známe tvary. Kopa stoličiek odletela a ja som schmatla handru ktorú mi asi pred hodinou doniesol domáci škriatok aby som si mohla občas utrieť prach a lepšie sa pozrieť na niektoré veci. Odsunula som gauč ktorý bol opretý a môj nález z druhej strany a naskytol sa mi pohľad na krásny klavír. Musel byť tak spred dvoch storočí. „Myslíte že funguje?" Cítila som ako moje oči žiaria. Milovala som hru na klavír teta Hermiona ma učila hrať keď som bola malá na Grimvaldovom námestí v dome Siriusa, ktorý si od rodičov kúpil Albus pretože od malička to bolo pre neho zvláštnym spôsobom výnimočné miesto. Ale o tom potom.