Predtým ako som ťa spoznal

8. Enzo

„Ja..." Chcela som povedať niečo, hocičo, čím by som mu ukázala že mu chcem naozaj pomôcť. Ale zjavne to nefungovalo tak ako som si predstavovala. „Vypadni!" Vyštekol po mne naštvane. Z jeho tónu som pochopila že mi to nebude opakovať dvakrát. Rýchlo som sa postavila a vybehla z miestnosti. Vlastne som sa zastavila až bránou. Keď som vybehla z domu obzrela som sa na dom a uvidela ho v okne. Okamžite zatiahol záves.

„Veď už idem! Čo horí pre Merlina?!" Rose vydesene otvorila dvere. „Povieš mi prečo sa mi snažíš vyvaliť dvere?" Bez slova som ju obišla a vošla dnu. Markus sedel na gauči a hral sa s Miou. Zvalila som sa do kresla a schúlila do klbka. „Ahoj Lily si v poriadku?" Opýtal sa ma hneď. Rose nemusela nič hovoriť, venovala mu jeden pohľad a on vedel že nás má nechať osamote. „Tak čo sa stalo?" Opýtala sa narovinu a sadla si oproti mne. Povedala som jej čo sa stalo na manore. „Ach Lily ja som ti to hovorila." „Ja viem ale nedalo mi to. Ten človek sa trápi, viem to!" Bránila som sa. „Ale to nie je tvoja starosť. Veď ho ani nepoznáš tak prečo si myslíš že ti len tak medzi rečou povie o svojich starostiach?" Mala pravdu. Prečo by to robil? Bolo to odomňa hlúpe.

„Povedal aby som vypadla." Pripomenula som zahanbene. „Lily je to dospelý chlap ktorý si toho v živote veľa prežil a ty si... Mladé dievča ktoré si podľa neho myslí že vie čo robí a vošla si do jeho osobného priestoru tak blízko že si....ho chytila za ruku." Nad tou vetou sa Rose uškrunula a mne to prišlo odrazu hrozne smiešne. „Merlin ja som ale sprostá." Chytila som sa za hlavu. Rose sa začala smiať ale mne to moc vtipné neprišlo. „Čo mám robiť? Ako tam mám zajtra prísť a tváriť sa že nič?" Bola som zúfalá. Na škole to bolo iné. Boli to len chlapci a boli sme deti. Teraz som to však pokazila ako dospelá. S dospelým chlapom.

„Vieš Lily... Si výnimočná. Si taká dobrá. Máš veľmi dobré srdce. Ty to zvládneš. Občas každý niečo pokazí. Záleží však na tom ako sa k tomu zodpovedne postaví." Nemala som rada tieto Roseine prehovory do duše pretože som si nie vždy bola istá či presne chápem čo mi tým chcela povedať. Rozlúčila som sa a išla som domov. Tento deň bol až príliš únavný a to bolo ešte len pol šiestej.

„Ahoj prečo tak neskoro?" Zamračil sa ocko. „Neboj oci bola som u Rose už od tretej." Upokojila som ho unavene. Nemala som náladu sa s nikým rozprávať. Bohužiaľ ani s rodičmi. Im som nechcela povedať čo sa stalo pretože by vôbec nechápali čo od nich potrebujem. Ocko by začal kričať že pán Malfoy kričal po mne a mamka by dostala infarkt keby som povedala že som ho chytila za ruku. Bolo by to celé len zbytočne ešte horšie. Načo prilievať benzín do ohňa? Až teraz som si uvedomila že oni ani nástatie netušia že tie dva dni predtým keď som prišla nad ránom, že som bola na manore. „Ou zlatko asi pred hodinou ti prišiel list." Zastavila ma mama keď som bola skoro na poschodí a dobehla ma aj s malou obálkou. „Ďakujem od koho je?" Mam len mykla plecami a povedala: „Netuším."

Zhodila som sa do postele a pozrela na obálku. Úhľadným písmom tam bolo len, slečna Lily Potterová, Godriková Úžľabina. Anglicko. Roztrhla som obálku a vytiahla pergamen. Akonáhle som list začala čítať musela som sa posadiť či naozaj vidím dobre. Stálo tam:

Milá slečna Potterová,

Je mi ľúto aký tón som k vám dnes použil. Vážim si vašu prácu ktorú odvádzate v mojom dome a bol by som nerád keby ste ju ukončili pre moju hrubosť. Dúfam že príjmete pozvanie na dnešnú večeru o siedmej ako ospravedlnenie. Do skorého videnia. Draco Malfoy.

„No do riti!" Povedala som keď som si to uvedomila. On sa práve ospravedlnil mne a ešte ma aj pozval na večeru??? Okamžite som pribehla ku skrini a začala z nej vyhadzovať veci. Mám ešte hodinku ale nemôžem tam prísť takto. Išla som sa osprchovať a trochu nalíčiť. Zo skrine som vybrala moje obľúbené šaty po kolená. Tmavo zelené, obtiahnuté a s dlhými čipkovanými rukávmi. Dostala som ich od sesternice Victorie, ktorá si mimochom vzala Teddyho a má s ním syna Remusa, keď som mala 15. Ako hovorila Victorie: „Drahá nič iné ti nepôjde nikdy tak dokonale ako oblečenie farby tvojich krásnych očí." Victorie vždy vedela povedať niečo také pekné čo v človeku ostane navždy.

Zobrala som si kabelku a rýchlo som zišla po schodoch. 15 minút. Fajn začínam sa zlepšovať. Možno sa konečne naučím chodiť načas. „Zlatko večera bude o chvíľu." Zakričala mama hneď ako ma počula schádzať po schodoch. „Nebudem jesť doma mami idem von s Alicou." Vymyslela som si rýchlo. Alica bola moja skvelá kamarátka s Rokfortu a nehrozilo žeby ju naši mohli niekde stretnúť pretože už dva týždne bola so svojím priateľom na ceste v Európe. Čo našťastie naši nevedeli. „Si krásna zlatko, bav sa." Pochválil ma ocko milo a ja som s jednoduchým: „Ďakujem." odišla.

Ako som kráčala za mesto Wiltshire uvidela som zastavený koč ktorý mal zapriahnuté dva krásne snehovo-biele kone. Čudovala som sa čo tam robí. Muklovia nie sú ako čarodejníci tí už koče dávno nepoužívajú. „Slečna Potterová." Oslovil ma mladý chlapec asi vo veku Albusa keď som sa k nemu priblížila. „My sa poznáme?" Čudovala som sa. Prisahám že som ho nikdy predtým nevidela. „Nie madam, poslal ma pán Malfoy aby ste nešli k Manoru pešo. Očakáva váš príchod." Sánka mi spadla až na zem. Tak on po mňa nechal poslať koč? „Dobre." Na viac som sa nezmohla. Sadla som si do koča a mohli sme vyraziť. Hneď ako sme sa pohli som si otvorila okienko a opýtala som sa toho chlapca:

„Ešte sme sa na manore nestretli ako je to možné?" Zasmial sa. „Viete ja tam niesom... prichádzam len keď ma pán zavolá... Vlastne som bol celé roky služobníkom pani Narcissy, no teraz je keď na cestách som k službám aj jej synovi." „Celé roky? Kedy ste pre Merlina začali pracovať v pätnástich?" Zase sa rozosmial. Ako som počítala tak som počítala nijak raz mi nevyslo dobré číslo. „Koľko si myslíte že mám rokov?" „Tak 25." Odpovedala som okamžite. „Viete...v skutočnosti mám 148." Na sekundu sa na mňa otočil aby videl môj výraz. Stavím sa že bol na nezaplatenie. „Som elf madam. Slúžim v tejto rodine už veľmi dlho. Nebývam na manore ako iný služobníci. Ak ma môj pán zavolá počujem to a jednoducho sa premiestnim z hocijaké iného miesta priamo k nemu."

Bola som unesená. Nič som si na ňom nevšimla až kým si nezložil klobúk ktorý mal. Dlhé uši už mi to jednoznačne potvrdili. „A ako sa voláte?" Zaujímala som sa. Bol ku mne veľmi milý. „Enzo pani." Pretočila som očami. „Hovor mi Lily žiadna madam ani pani ani nič podobné!" Upozornila som ho vážne. Bolo to divné. „Ste milá... Viete dosť mi pripomínate pani Astoriu. Aj ona bola veľmi milá. Nechajte si to pre seba slečna ale od jej smrti ste prvá ktorá do toho domu vošla, myslím ako cudzia. Pán Malfoy neprijal žiadne návštevy okrem svojich priateľov. Je to pre mňa veľké prekvapenie že s vami chce večerať. Myslím že aj on vidí aká ste dobrá. Máte dobrú a čistú dušu. To mi elfovia cítime hneď."