Nezastaviteľná

💧3.💧

Prešiel už polrok a ja som sa každý deň starala o Kalis. Už aj trošku vyrástla takže som s ňou začala chodiť na prechádzky do lesa a aj na jazero pod kopcom. Máme medzi sebou krásny vzťah. Taký ako má mať kôň a človek. Dneska má prísť otec s mamou na ranč aby sa pozreli ako som pokročila od prázdnin. Už nejazdievame vonku pretože je vonku pravé decembrové počasie. Mne osobne sa ťažšie jazdí v zime pretože mám na sebe jazdecké veci a na to ešte bundu, keďže v jazdiarni prefukuje. Práve idem s Maximom na ranč. Rozprávame sa o všeličom. Ja ho ani moc nepočúvam pretože sa teším na Kalis a mám aj trému kvôli rodičom. Hneď ako sme prešli bránou ranču, zastavila som a pozrela sa na Maxa. On hneď pochopil o čo ide.

"No tak bež za ňou. Len sa pri to utekaní nestrep!" Poslednú vetu mi už zakričal lebo som už bežala. Kalis mala už vlastný box a hneď ako počula otváranie dverí stajne tak začala erdžať. Vybrala som z vrecka mrkvu a nastavila jej ruku aby si pokojne vzala. Odišla som do sedlovej kde som vzala ohlávku a vôdzku. Keď som sa vrátila do stajní tak som si všimla ako Max doviedol krásneho čierneho žrebčeka. Bol asi taký veľký ako Kaliastro. Podišla som ku žrebčekovi a pohladila som ho.

"To je ten maličký žrebčeka, ktorého si mi ukazoval na fotke?" Spýtala som sa prekvapene.

"Predstav si, že áno. Z takého maličkého stvorenia sa stal takýto krásne zviera. Jasné, že ešte povyrástie ale aj tak." Popri rozprávaní hladkal svojho žrebca.

"Pravda. No ja idem s Kaliastro na prechádzku ideš aj ty s.." odmlčala som sa lebo som nevedela meno neznámeho.

"Reno" doplnil ma.

"... s Renom?" Dokoncila som svoju otázku.

"Prečo nie?" Mykol plecami.

Otvorila som Kalistrin box a podišla k nej aby som jej mohla dať ohlávku s vôdzokou. Nikdy sa mi nebráni iba zo začiatku to bol trošku boj. Keďže je vonku strašná zima, tak som jej dala teplú dečku na chrbát. Dala som jej pusu na ňufáčik a už som ju viedla z boxu von. Max mi pomohol otvoriť veľké dvere od stajní a vyšli sme von. Našťastie nesnežilo. Bolo príjemne a všade bola biela prikrývka. Išli sme tam kde vždy. Na kopec kde je jazero a krásne hory. Prišli sme tam, kone sme nechali volne si pobehovať a radšej sme sa nesadali na zem aby sme neprechladli. Dávali sme pozor na nich aby sa niekde nezatúlali.

"Ja viem, že Vianoce sú ešte až o týždeň ale neviem kedy sa najbližšie uvidíme. Mám pre teba niečo." Vytiahol malú krabičku, ktorú následne otvoril. Keď som zbadala krásnu striebornú retiazku s koňom, nezmohla som sa na nič. Slzy sa mo nahrnuli do očí. Bolo to fakt milé gesto.
Otočila som sa mu chrbtom a odhrnula si vlasy, čím sa mi odhalil krk. Vytiahol z krabičky retiazku a dal mi ju na krk. Pri zapínaní sa mi bruškami prstov jemne dotkol odhaleného krku. Hneď mi naskočila husia koža. Otočila som sa k nemu a objala ho.

"Ďakujem. Je krásny." Povedala som mu do hrude.

"Som rád, že sa ti páči." Cítila som, že sa usmial. Max je môj najlepší kamarát z našej štvorice. Vždy ma vedel pochopiť a pomôcť mi. Bavila som sa s ním najviac z našej skupinky. Je mi ako brat, ktorý ma chráni. Už veľakrát keď som bola smutná tak vždy prišiel so slovami ' ak ti niekto ublížil, rozbijem mu hubu '. Jednu dobu som si myslela, že k nemu niečo cítim. Niečo viac ako kamarátstvo. Teraz to tak už není. Aj keď stále v jeho prítomnosti cítil úzkosť. Vždy sa bojím, čo zo mňa výjde. Každý rok si dávame na Vianoce a narodeniny darčeky. Vždy to bol nejaký plyšák alebo čokoláda. Ale toto bolo iné. Niečo výnimočné a pre mňa to veľmi znamená.

Chvíľku sme ešte pozorovali kone ako sa šantia so snehom. Kaliastrina srtsť zbledla od narodenia. Skoro ju nie je ani vidieť pri toľkej bielej. Kaliastro a Reno sa spolu naháňali, hrali a hrabali do snehu. Keď mi Max povedal, koľko je hodín, hneď som zahlásila, že ideme späť na ranč. Keďže nejazdíme ale prechádzame sa, tak chodíme vždy na ranč o hodinku až dve skôr ako sa zotmie. Keď sme prešli hlavnou bránou ranča, uvidela som auto s konským prívesom. Mali sme obydvaja namierené do stajní aby sme tam kone očistili a ustajnili. Vtom vyšla z nich Grace spolu s nejakou paňou a dvoma chlapmi. Grace ukázala prstom naším smerom a ja som nechápala, o čo ide. Jeden z chlapov šiel otvárať príves a druhý šiel za nami. Prišiel k nám a mňa odsotil na stranu tak silno, že som spadla Maximovi do náručia. Chlap zobral vôdzku a viedol Kaliastro do prívesu. Hneď mi došlo, o čo tu ide. Vymanila som sa z Maximovho náručia a bežala som k nim. Vytrhla som mu z rúk vôdzku a objala Kaliastro okolo krku. Držala som ju pevne až som pohľadom zavadila o Grace. Mala smutný výraz. Určite vedela, ako ma to bude raniť. Asi preto mi o tomto celom nič nepovedala.

"Hej, dievča, neser ma." Povedal mierne nahnevaným hlasom. Ja som začala Kaliastro tlačiť dozadu. Ona na môj pokyn začala cúvať. Nemal ju za čo chytiť pretože som si vôdzku omotala okolo ruky.

"Neser ma ti hovorím!" Precedil cez zuby. Chlap, čo otváral príves, si všimol, že je so mnou problém. Prišiel k nám a zdrapol Kaliastro za ohlávku. Ja som sa jej pevne držala a snažila som sa ich zastaviť. Oči mi zaplavili slzy. Takmer som cez ne nevidela.

"Nie!" Zvrieskla som na plné hrdlo uplakaným hlasom. "Neberte mi ju!" Snažila som sa ich presvedčiť sle nepovolili. "Prosím." To už som povedala tichšie. Oni len viac zatiahli za ohlávku a mne sa Kaliastro vymanila zo zovretia. Chcela som sa rozbehnúť za nimi a získať Kaliastro naspäť ale zastavili ma niečie ruky. "Niee!" Kričala som naozaj hlasno.

"Genevieve, zlatko, pššššt." Ukludňoval ma otec a mama si ma zobrala do objatia. Teraz som nemala chuť sa ukľudniť. Chcela som kričať a plakať a prosiť, len aby mi neodviezli, bohvie kam, moju Kaliastro.

"Ja sa nemienim ukľudniť! Niee Kaliastro!" Kričala som keď som uvidela ako zatvárajú príves. Mama ma stále objímala a opakovala to isté klíšé, ktorému neverila ani ona sama. Keď auto odišlo, rozbehla som sa za Grace. "Ty si to vedela, že?" Zhúkla som na ňu.

"Čože?" Tvárila sa nechápavo.

"To, že mi ju vezmú. Ty si vedela, že mám s ňou vybudovaný vzťah, a že by som ju nikomu nedala. Tak si to spravila za mojím chrbátom!" Nachvíľku som sa odmlčala. Grace stála ako obarená. Maxim išiel ustajniť Rena. "Ty-si-o-tom-vedela!" Vyslovovala som vetu po slovách.

"Genevieve, ty si musela vedieť, že to niekedy príde." Chcela ma pohladkať po vlasoch. Ja som jej ruku zdrapila a dala k jej telu.

"Poznáš ma od mojich štyroch rokov. Poznáš ma ako svoje boty. Ty vieš, že si ľahko k niekomu nájdem cestu. Tak načo si mi dovolila sa o ňu starať? A dovolila si mi jej dať meno! Prečo?" Rozhadzovala som rukami.

"Pretože som si myslela, že Kaliastro ti prirastie k srdcu, čo sa aj stalo, a že budeš rodičov prosiť aby ti ju kúpili. Aby bola tvoj kôň!" Ja som sa ešte viec zamračila.

"Ale ty vieš, že rodičia mi koňa v živote nekúpia!" Zhučala som a rozbehla sa do stajní. Išla som za Hope sa jej vyrozprávať ako som to vždy zvykla robiť kým neprišla Kaliastro. Vtom sa za mnou objavil Max. Prudko som sa otočila a silno ho objala. Plakala som mu do hrude a on ma hladkal po vlasoch a utešoval ma. Bol to môj najhorší deň v živote.

-Karolína✨