Nezastaviteľná

💧12.💧

Prišla som do školy spoločne s mojou kamarátkou, Florentinou, ktorú som stretla po ceste. Moc som vám o nej nenarozprávala ale môžem to zmeniť. Florentina mojou dlhoročnou školskou kamarátkou, s ktorou nemám veľa spoločného. Väčšinou sa hanbí za svoje meno preto chce, aby sa jej hovorilo Tina. Pochádza z Ruska, kde chodila do škôlky ale hneď ako sa prisahovali sem, tak sa musela učiť náš jazyk. Trošku jej závidím to, že vie aj ruštinu pretože sa mi neskutočne páči ich prízvuk a reč celkovo. Chcela som ju niekedy zavolať aj na ranč ale bojím sa ako zareagujú moji priatelia odtiaľ. Preto som túto monos zamietla. Počkám si na ten pravý moment.

Sadla som si do zadnej lavice, kde poriadne pražili ostré slnečné lúče. Neochotne som si vybrala z tašky knihy a čakala kým príde dejepisárka s jej veľkými ceckami, pod ktorými si ledva vidí pod nohy. Div sa svetu, e sa ete nestrepala pred tabuľou. Keď sa s vrzgotom otvorili dvere od triedy, vetci stíchli aby niekoho z nich nevyvolala na preskúanie naich vedomostí. Dokráčala tučniačím krokom k učiteľskému stolu. Keď nás začala učiť v piatom ročníku, tak som bojovala s tým aby som sa nerozosmiala. Teraz to zvládam úplne v pohode keďže to vidím dvakrát do týždňa. Môj spolužiak to zjavne nezvládal pretžoe sa celou triedou ozval zadržujúci smiech. Nebudem klamať ale aj mne sa dvíhali kútiky do hora. Učiteľka zdvihla pohľad z triednej knihy aby sa pozrela, kto jej narušuje hodinu. Josh, hneď ako zacítil jej ostrý pohľad na sebe, tak jeho tvár bola vážna.

"Josh, nechci aby som ti skočila do úsmevu." oznámila učiteľka, Joshovi, ktorý znova zadržiaval smiech nad jej hláškou.

"Prepáčte, pani učiteľka, už sa to nestane." napriek jeho zdeformovanej grimase mal hlas dosť vážny. A mňa to prekvapilo.

"No, to si buď istý." zazrela naňho očkom aby sa uistila,ž e neprekrúca očami.

Zvyšok hodiny prebiehal bez pripomienok a trápnych, aj keď väčšinou vtipných, hlášok. Z poslednej písomky som dostala jednotku. Učitelia sa na mňa nesaujú pretože sa učím veľmi dobre. Po kole som išla na ranč. Dneska sme mali konečne prvý teplý deň, kedy sa môžeme začať pripravovať na to, čomu sa chceme venovať v budúcnosti, čo sa týka koní. Nakoniec som si vybrala cross country. Je to pre mňa najlepšia voľba pretože sa pohybujem v lese a celkovo v prírode ako doma. Keď som prišla na ranč, všimla som si, že moji priatelia stoja pri stajniach. Vybrala som sa za nimi a privítala sa s nimi. Vtom prišla Grace aj s nejakými papiermi. Silný zvuk píšťalky ma vytrhol s konverzácie, ktorú som zdieľala so svojimi kamarátmi.

"Takže, teraz je ten deň, kedy sa definitívne rozhodnete pre svoju kategóriu, ktorej sa budete venovať po celý váš jazdecký život. Teraz vám rozdám papiere o potvrdení vašej kategórie, ktoré teraz vyplníte a následne odovzdáte mne. Upozorňujem, že teraz máte poslednú možnosť zmeniť vaše rozhodnutie pretože počas týchto nasledujúcich troch rokov nebudete mať možnosť to zmeniť." keď Grace do dorozprávala, tak nám porozdávala papiere o súhlase.

Keď som obdržala papier, hneď som sa vybrala k najbližšiemu stolíku s perom. Takýchto stolíkov tu bolo asi päť aby sa všetky papiere vyplnili do pol hodinky. Vyplnila som všetko potrebné,čo bolo na papieri a odovzdala ho Grace. Vyzbierala všetky papiere a niekam odišla. Ja som sa zatiaľ bavila s mojou skupinkou. Ani som sa nenazdala a Grace bola späť. Mala so sebou menší papier než boli tie, ktoré sme vypĺňali.

"Hej! Počúvajte ma! Teraz idem menovať mená a ich kategóriu, ktorú si vybrali a potvrdili. Koho náhodou prečítam zle, tak nech ma ihneď opraví. Takže, Jeremy, parkour. Samuel, drezúra. Alison, drezúra. Axel, parkour, Tara, drezúra. Hazel, parkour. Kate, parkour. Genevieve, cross country a posledný je Maxim, cross country. Fajn, máme tu najviac parkouristov a najmenej cross countrystov, ako vždy. Teraz každý z vás pôjde za svojim trénerom, ktorý trénuje vašu kategóriu. Peter trénuje drezúru. Samantha trénuje parkour a ja trénujem cross. Tak, ideme! Šup, šup!" akonáhle Grace dorozprávala, tak som sa vybrala spoločne s Maxom za ňou do lesa, kde sme sa stretli.

Rozprávali sme sa o tom aký bude postup pri trénovaní crossu. Je šťastie, že ja a Max vieme veľmi dobre a hlavne vysoko skákať. Všetko hravo preskočíme takže nás Grace nemusí učiť skákanie. Zistili sme, že prvá veľká súťaž má byť na začiatku letných prázdnin. Máme na prípravu necelé tri mesiace ale aj tak som mala strach. Pozrela som sa na Maxa. Obavy priam zo mňa sršali. Max sa na mňa pozrel tým pohľadom, ktorý mi hovorí, že to zvládneme. A ja mu verím.

Milí čitatelia. Prvýkrát sa k vám prihováram. Dúfam, že vás kniha baví tak, ako mňa baví ju písať. Chcela som vám povedať, že v najbližších častiach budú časové skoky. Je otázne, že či budú veľké alebo malé. Časové skoky tu budú preto, lebo neviem, čo mám písať o živote dievčaťa, ktoré má 15 rokov. Tie časti by boli silené a nudné. A mňa by úprimne nebavilo čítať taký príbeh. Píšem ten príbeh tak, ako by to bavilo mňa. A keby to píšem takto silene a pomaly tak by ten príbeh mal asi 80 časti, čo osobne nechcem. Dúfam, že vás bude príbeh baviť aj naďalej.

-Karolína✨