Nezastaviteľná

💧15.💧

Keď mi ho nasadil pozreli sme sa navzájom do očí. Vtedy akoby medzi nami elektrina prebehla a malinké iskričky v očiach nám svietili. 'Milujem ho. Milujem ho. Milujem ho.' Tieto slová sa mi zaryli hlboko v pamäti.

"Gen? Si v pohode?" Trošku ma trhlo, keď som započula jeho hlas.

"Ehm.. áno, samozrejme." Usmiala som sa naňho. On mi úsmev opätoval a poprosil od čašníka účet.

⬛️⬛️⬛️

Prechádzali sme sa popri moste, ktorý rozdeľuje mestskú časť a domovskú časť. Pozerala som sa na rieku, keď vtom sa na nej vytvárali malé krúžky. Akoby ste tam hodili kamienok. Chladné kvapky dažda mi spravili na pokožke husiu kožu. Objala som si telo rukami a pokračovala v chôdzi. Maxim si to všimol a dal mi svoju bundu. Bolo mi už teplejšie a hlavne som cítila jeho jemnú mužskú vôňu, ktorá bola na bunde. Zrazu začalo liať ako z krhle. Pozreli sme sa na seba a rozmýsľali sme, či máme bežať domov alebo moknuť vonku ako v romantickom filme. Otočili sme sa celými telami k sebe a mne sa čas zastavil. Sekundy boli minútami. Minúty hodinami a hodiny boli večnosť. Vnímali sme iba jeden druhého. Bruškami prstov mi prešiel po mojej mokrej tvári a priblížil sa ku mne. Delili nás milimetre. Jemu sa to zjavne nepáčilo pretože som jeho pery cítila na tých mojich. Najprv som sa trochu bránila ale podľahla som jeho nežným bozkom. Bol to neopísateľný pocit. Motýle v bruchu boli intezívnejšie čoraz viac. Odtiahla som sa, aby som sa mohla nadýchnuť. Obidvaja sme tam stáli zadýchaní v daždi, pozerajúc na seba s nevyčítateľnými pohľadmi.

"Milujem ťa" povedal zadýchaný Max.

"M-milujem ťa" povedala som bez toho aby som si rozmyslela to, čo som zo seba dostala. Max na mňa vypúlil oči.

"Čo si to povedala? Zopakuj to."

"Milujem ťa" zopakovala som a už aj vedomá toho, čo to znamená. "Milujem ťa!" Skríkla som a Max ma objal a zdvihol do vzduchu. Smiali sme sa a utekali sme domov.

⬛️⬛️⬛️

"Max, chceš čaj?" Spýtala som sa ho.

"Nie!" Odkričal mi z obývačky do kuchyne.

"Už som ti tu vymenovala veľa vecí na výber! Tak, čo teda chceš?" Už som chytila nervy, keď mu nemôžem nič ponúknuť.

"Dal by som si... hmm..." zrazu som cítila jeho ruky na mojich bokoch. "... teba." Zašepkal mi do ucha. Jeho dych mi pohladil líca. Otočila som sa k nemu.

"To, že som ti opätovala lásku neznamená, že hneď ideme do toho, Max. Povedala som ti už, že potrebujem čas." Povedala som mu. Jemu opadol úsmev z tváre, odtiahol sa odomňa a uvolnil sa od trupu hore a vyzeral ako stará babka bez palice.

"Aach. Ale no taak. Chodíme spolu už tri mesiace. Ja viem, že tvoje poprvé potrebuje ešte čas a ja rád počkám ale ja to už ďalej nevydržím. Pri pohľade na teba vždy zošaliem. Musím sa krotiť aby ti v mojej prítomnosti nebolo nepríjemne. Snažím sa, Gen. Len sa to nedá už vydržať." Pristúpila som k nemu a chytila ho za obe líca aby sa ukľudnil.

"Max, kľud. Sľubujem, že to bude čoskoro. Ale vieš, že na ďalšie leto veľká súťaž a tam prídu tí najlepší . A nezabúdaj, že aj cez rok máme veľa súťaží, čo nás môžu potiahnuť vyššie. A ja si nemôžem dovoliť rozptýlenie." Bála som sa Maxovej reakcie ale nakoniec bola pozitívna. Na druhý deň som sa mala stretnúť s Hazel. Chceme osláviť, že budeme v poslednom ročníku na strednej, kde chodíme všetci spoločne.

⬛️⬛️⬛️

Ráno som vstala celkom skoro pretože som musela ešte prichystať nejaké veci na piknik, ktorý mám s Hazel. Ona mala doniesť sladké a ja zas niečo slané. Nevedela som nájsť košík, ktorý bol boh vie kde zapatrošený, tak som sa trošku zdržala. Na toto ja Hazel háklivá.

"Ahooj!" Povedali sme naraz a objali sme sa. Celá žiarila. Je vidieť, že je rada vo vzťahu.

"No, čo? Hovor, preháňaj!" Pobádam ju aby som sa dozvedela všetko o jej výlete v Paríži kvôli parkouru, kde bola aj s Axelom.

"Ani si nevieš predstaviť ako krásne tam je. Mesto je síce preplnené ľudmi ale aj tam má Paríž svoje čaro. Bolo perfektne. Ale moc som si kultúry a nakupovanie neužila keďže sme museli stále trénovať na tú súťaž, kvôli ktorej sme tam išli. Ale niekedy by sme tam mohli ísť spolu cez ďalšie prázdniny, čo ty na to?" Z tváre jej vôbec nezmizol úsmev.

"Samozrejme. Ale teraz ma jedine zaujíma. Čo ty a Axel?" Hazel sa usmiala ešte viac. Iskričky v očiach jej žiarili ako majáky.

"Parádne. Pred pár dňami sme oslávili ročné výročie. Axel je neskutočný." Zachichotala som sa nad jej ospevovaním Axela.

"Kto by bol povedal pred rokmi, že budete spolu?" Zasmiali sme sa.

"No a čo Max? Nepristúpila si na to jeho rande?" 'Ajaj, ja som to Hazel ešte nepovedala. Tá bude zúriť. Prosím pripravte mi pekný pohreb.'

"No, áno. Pristúpila už pred mesiacom. Ale stalo sa toľko vecí. Už sme tri mesiace spolu ale myslím, že na mňa tlačí." Nachvíľku sa potešila ale ako som dopovedala poslednú vetu, z tváre jej opadol úsmev.

"Akože tlačí?" Spýtala sa ma Hazel.

"No včera sme sa bavili o mojom poprvé, hej? Ale ja ešte nie som pripravená a on je už nažhavený ako uhlík v peci. Tak som sa vyhovorila na to, že nechcem rozptýlenie kvôli súťažiam, ktoré nás čakajú a hlavne tá najväčšia." Spotené ruky som si utrela do nohavíc a ďalej som sa hrala s prstami.

"Genevieve, neber tie súťaže tak vážne. Máte ich toľko, že keď dokašleš aj päť z nich, tak ti to na skóre nezníži." Prekrúcala očami Hazel pretože si myslela, že ide len o súťaže.

"Nie, Hazel. Nejde o moje skóre. To je také vysoké, že nemá na mňa ani Max. Ale ide o to, že sa bojím. Veľmi sa bojím." Hazel odložila obložený chlieb na tanier a prisadla si bližšie.

" Gen, prepáč ja som si myslela, že ti ide len o skóre. Neboj sa, nie je to až také strašné. Práveže je to úplne v pohode. Aj to, že sa bojíš. Aj ja som sa bála. Stačí sa uvoľniť. A ako poznám Maxa, tak bude nežný. Nie, že by som s ním voľačo mala ale poznám jeho povahu. Nikdy by ti neublížil. Ak ti niečo bude nepríjemné, proste ho stopni. Nie je na tom nič trápne. Dobre, Gen?" Objala som ju a poďakovala som jej. Ako som si ja zaslúžila takúto kamarátku.

-Karolína✨