Nezastaviteľná

💧5.💧

Prešiel asi dva mesiace od odchodu Kaliastro. Je stále studený Február, čo mi moc nedvíha náladu. Prespávačka na ranči sa niekoľkokrát zopakovala aj v štvorčlennej partii. Maxim mi veľmi pomohol sa s tým vyrovnať. Axel a Hazel sa pokúšali svoje kone prvýkrát osedlať. Keď sa im to podarilo, Axel začal s tým machrovať. Nič u Axela nové. S Hazel som chodila na prechádzky s Hope. Maxim nemohol začať s osedlalvaním pretože svoj voľný čas venoval mne. Som mu veľmi za to vďačná. A Grace? S Grace sme si to všetko vysvetlili. Navzájom sme pochopili, prečo sme konali tak, ako sme konali.

Započula som buchnutie vchodových dverí a ja som hneď letela dole schodami.

"Mama, mama!" Objala som mamu hneď ako som ju zbadala. Ona sa len začala smiať a opätovala mi objatie. "No hovor, preháňaj! Ako bolo v Nemecku?" Mama sa usmiala a zatiahla ma do obývačky. Dačo ťukala na telefóne a ja som zvedavo čakala, čo povie.

"Ako bolo, to ri poviem potom. Aj pamiatky ti potom ukážem. Ale je tu dôležitá vec, ktorú musíš vedieť." Poslednú vetu povedala veľmi neisto. Akoby nevedela či je to šťastná správa alebo smutná.

"No tak už hovor!" Popoháňala som ju, keď bola už dlhšie ticho.

"Videla som..." nachvíľku sa odmlčala "videla som Kaliastro." Ukázala mi na telefóne jej fotku. Ja som nevedela ako mám reagovať.

"Prosím? A-akože si videla K-Kaliastro? Čo robí preboha v Nemecku?!" Povedala som kokotavo.

"Viezla tam malé deti na menšom jarmoku." To čo som počula ma zaskočilo.

"Prečo, kurva, vezie deti na jarmoku?! Veď je to potomok dostihového koňa!" Rupli mi nervy.

"Váž slová, Genevieve! Ja viem, že si zaskočená ale.."

"Zaskočená? Ako fakt? Musíme ju odtiaľ dostať!" Nezdržiavala som v sebe hnev. Nebol dôvod.

"Zlatko, už sme sa o tom bavili. Nemáme toľko peňazí na koňa." Jej typická odpoveď. Vždy je záporná.

"A ako to, že Hazel si mohla dovoliť koňa?Ja viem, že nie sme bohatí ani chudobní ale Hazelina rodina je na tom tak isto a má koňa." Rozhadzovala som rukami.

"No nemáme na to." Mierne zvíšila hlas.

"Ale akoto, že nemáme. Veď Haz.."

"Genevieve! Proste na to nemáme. Čo na to nevieš pochopiť?" Skríkla po mne.

"Ale.."

"Nemienim sa už s tebou o tomto baviť. Debata je ukončená!" Zdvihla sa zo sedačky a išla s kufrom do izby. Ja som išla na ranč aby som sa mohla vyvetrať ja aj Hope.

Na ranči nikto nebol, čo bola pre mňa výhoda. Išla som osedlať Hope a vyšli sme zo stajní. Keď som si všimla, že niekto prišiel, tak som upaľovala preč. Kričal moje meno a nech sa vrátim, že sa to v lese ešte kĺže. Podľa hlasu som zistila, že je to Axel. Jeho hrubý a preskakujúci hlas sa vám zaryje do mozgu tak, že ked ho začujete hneď sa vám rozsvieti červená kontrolka s názvom Axel. Bežala som čo najrýchlejšie ako sa dalo. Popoháňala som Hope aby bežala rýchlejšie ale videla som na nej, že viac sa proste nedá. Chcela som byť sama. Keď som si myslela, že som Axela ztriasla, tak som začula dupotanie kopýt v snehu. Pozrela som sa za seba a medzi stromami som videla Axel a jeho koňa Dustera. Hneď som Popoháňala aj Hope. Vycítila moju nervozitu, ktorá sa vo mne nahromadila pretože hneď bežala ako o život. Axel bol čoraz bližšie a blizšie.

"Genevieve, stoj!" Už som ho cítila pri mojom krku. "No tak Dusty! Rýchlejšie!" Popohnal svojho koňa. 'No super. Som v prdeli keď popohnal Dustera.' Pomyslela som si.

"No tak, láska. Prosím uháňaj ako môžeš. Ukáž, čo v tebe je!" Popoháňala som Hope tiež pretože som vedela aká rýchla dokáže byť, keď sa jej chce. Hope uháňala ako na dostihoch. Axel sa nám strácal z dohľadu. Keď som sa pozerala dozadu a radovala sa, že už nám Axel nefuní na krk, tak sa Hope šmykla predná noha a ja som zletela dopredu cez ňu. Hope spadla na zem a prerývane dýchala. Bola úplne na kraji lesnej cestičky. Kebyže sa pohne o centimeter k rokline tak by bolo po nej. Chcela som jej pomôcť sa postaviť a uháňať ďalej ale už bezpečnejšie. Ale len čo sa Hope postavila zadné nohy sa jej znovu šmykli dolu do rokliny. Začala sa šmýkať celá dolu. Ťahala som ju za uzdu a zaprela sa o dva stromy. Hope sa snažila vybehnúť hore ale šmykľavý sneh jej k tomu moc nepomáhal. "Axeel!" Zhúkla som na celý les keď som bola bezmocná. "Axeel!" Skúsila som to znovu. Nič. "Kurva, Axeel!" Uzda sa mi začala šmýkať z rúk. Nič naokolo som nevnímala. Už ani na Axela som nekričala lebo som vedela, že sem nepríde. Sústredila som sa iba na to aby sa mi ta uzda nevyšmykla. Hope už nemala silu sa snažiť o to aby sa dostala hore. Akoby bola zmierená s tým, že tam skončí. "Nie, láska. Nevzdávaj to." Hope si odfrkla a už nezaberalo vôbec. Keďže mi nepomáhala, uzda sa mi vyšmykovala z rúk rýchlejšie. "Do piči! Hope! Prosím!" Už som začala nadávať. "Nie, nie, nie, nieee!" Začala som takto ziapať keď sa mi uzda vyšmykla z ruky. Ale Hope nespadla. Uzda bola stále napnutá. Axel ju držal a zaprel sa o tie isté dva stromy ako ja. Z úst mu vychádzali teplé mráčiky vzduchu ako funel od toľkej námahy.

"Kokot, budeš tu na mňa civieť ako tu držím nad roklinou jedno tonového koňa? Alebo mi pomôžeš?!" Vytrhol ma z myšlienok a ja som vybrala z Axelového ruksaku lano, ktoré som priviazali o Dustera o Hope. Popoháňala som Dustera a on úspešne ju vytiahol z rokliny. Ihneď som pribehla k nej.

"Zlatíčko moje. Si v poriadku? Si tak statočná. A prepáč mi to. Mala som si dávať pozor." Prihovárala som sa Hope.

"Heej! Ja som tu tiež! Som v pohode. A nemáš začo aj nabudúce." Prehovoril aj zadychčaný ležiaci na zemi Axel. Prišla som k nemu a podala mu ruku na pomoc k dvihnutiu zo zeme. "Dik." A oprášil sa od snehu.

"Ďakujem ti Axel za pomoc. Bez teba by tu Hope asi ani nebola." Povedala som mu úprimne.

"Alebo mi chceš vyčítať to, že tam Hope spadla. Kebyže za tebou nebežím nepopohnala by si Hope k rýchlejšej jazde." Stále prerývane dýchal a ja som ho objala. Nachvíľku ho to prekvapilo ale potom mi objatie opätoval. Vrátili sme da späť na ranč a potom sme šli spolu domov.

-Karolína✨