Nezastaviteľná

💧4.💧

Túto kapitolku venujem isme_naduriz ❤️💕

Celý deň som bola doma zababušená v deke a popíjala čaj. Nemala som chuť ísť na ranč pretože by som sa nemohla pozrieť do očí tej ktorá mi ublížila. Už od rána mám stíšene zvuky na telefóne pretože viem, že mi bude písať Hazel alebo Maxim. Výnimočne mi napíše aj Axel. Mám ich rada ale teraz som chcela byť sama. Pozerala som von oknom na kvapky, ktoré mi dopadali na paparpetu. Rozmýšľala som nad tým, ako sa asi má Kaliastro. 'Wau. Super Genevieve. Zase na ňu myslíš aj keď chceš zabudnúť. Ona sa už nevráti. Pochop to! ' karhala som sa v duchu. Zase sa mi nahrnuli slzy do očí. Je to fakt hrozné obdobie.

"Zlatko, máš hovor na pevnej linke." Prišla do mojej izby mama aby povedala túto informáciu.

"Kto vola?" Spýtala som sa jej. Ak je to Maxim,Hazel,Axel alebo nebodaj Grace, tak by som sa ani nepohla z miesta.

"Maxim." Povie kľudným hlasom.

"Aha, tak to môžeš položiť. S nim sa mi nechce hovoriť." Odpila som si z čaju a znovu sa začala pozerať von.

"Ale no tak, zlatko. Iba chce vedieť ako sa máš." Podišla ku mne a začala mi hladkať chrbát.

"No a?" Povedala som flegmaticky.

"Bojí sa o teba, Genevieve." Ustarosteným hlasom sa mi prihovárala.

"To sotva." Už ma začalo srať ako sa ma mam snaží presvedčiť, aby som to zdvihla.

"Prosím, zdvihni mu to. Kvôli mne." Čo iné mi ostávalo. Keď chcem aby mi dala pokoj, musím to ísť zdvihnúť. Postavila som sa na nohy a zbehla dolu schodami do obývačky, kde máme pevnú linku. Na komode som uvidela telefón položený naležato. Zobrala som telefón do ruky a priložila si ho k uchu.

"Prosím." Oslovila som toho na druhej strane.

"Genevieve? Ahoj." Ozval sa Maxim.

"Ahoj. Čo by si rád?" Snažila som sa hovoriť trochu milšie. Nechcela som s ním hovoriť. A on to dobre vie.

"Neušla by si na ra.."

"Nie, ďakujem, Maximilián." Oslovila som ho celým menom pretože takto som mu naznačovala, že sa nechcem baviť.

"Fajn. Keby niečo som na ranči do rána." Maxim väčšinou takto spával na ranči pretože to mal rád. A som prekvapená, že aj takto cez zimu sa odhodlal.

"Ďakujem ale aj tak vieš, že neprídem." Povedala som flegmaticky a zrušila som hovor. Namierila som si to do izby, kde som si kukla nejaký film. Rodičia išli k tete aby jej postrážila dieťa kým bude preč. Keď skončil film bolo sedem hodín večer. Už som nemala, čo robiť. Prescrollovala som celý instagram aj facebook. Na tweety sa väčšinou všetko opakuje a youtube celý pozretý. Odpísala som pár ľuďom na messengeri a prst sa mi zastavil na mene Maxim Marshall. 'Mám tam prísť? Aj tak je už veľa hodín. Ale povedal, že tam je do rána. Idem? Nebude tam Grace takže by to malo byť Ok. Ale prázdny box Kaliastro ma určite zasiahne. Musím byť silná. Nemôžem sa stále ľutovať. To mi ju nevráti. Vlastne, nič mi ju nevráti späť. Idem. Musím ísť, inak sa smútku nezbavím.' Napísala som Maximovi krátku správu, že prídem.

Autobusy teraz nešli takže som musela ísť na bicykli. Počas cesty som počúvala hudbu cez sluchátka. Z hlavnej cesty som odbočila doprava okolo zástavky, kde vystupujem keď idem busom. Čaká ma menší stupáčik. Bola som nervózna. Všetko naokolo ma sralo. Keď som presľa cez bránku, tak som bicykel zaparkovala pred stajne. Nešiel mi vysunúť stojan a keď sa mi ho už podarilo vysunúť tak bicykel na ňom nechcel stáť. Rupli mi nervy tak, že som bicykel hodila o zem. Moje telo už nevládalo. Oprela som sa o stenu a zosunula sa po nej dolu. Nevydržala som to a začala som plakať. Chýbala mi. Moc. Vtom ma chytili veľké ruky. Pohľad som namierila na dotyčnú osobu. Postavil ma a silno objal. Plakala som mu do hrude.

"Všetko je to moja chyba!" Uplakane som mu povedala.

"Nie je, Genevieve." Hladkal ma po vlasoch Maxim.

"Ale je. Mala som sa viac snažiť u rodičov." Povedala som už trošku kľudnejším hlasom. Odtiahla som sa a pozerala do zeme. "Všetko je moja vina." Dala som si tvár do dlaní a znovu vzlykala. Maxim mi prstom nadvihol bradu aby som sa na neho pozrela. Palcom mi utrel slzy, ktoré mi stekali po tvári. "Ty za nič nemôžeš." Pozerali sme sa navzájom do očí. Strácala som sa v nich. Približoval sa ku mne. Srdce mi bušilo ako o závod. Motýliky v bruchu tiež nesklamali. Dýchala som prerývane. Naše pery boli od seba necelý centimeter. Keď mi došlo čo sa práve deje, tak som odtiahla. "A-asi by som mal ísť za Renom. Ideš so mnou?" On sa tiež prebral a poškrábal sa na zátylku. Ja som iba prikývla a zahambene kráčala za ním. 'Ja len dúfam, že som ho tým odtiahnutím nezranila.' Maxim cez Rena hodil deku aby mu nebola zima. Predsa len do stajní prefukuje studený vietor. "Chceš sa ísť prejsť na koňoch?" Spýtal sa ma popritom ako zavieral Renov box.
"Môžme. Ale nie nadlho pretože je už dosť veľká zima." Odpovedala som mu a išla k Hope. S Hope som dlho nejazdila. Vždy som si osedlala Winda alebo som išla na prechádzku s Kalis. "Ahoj krásavica. Ideme sa previesť nachvíľočku. No poď." Osedlala som si ju a čakala som na Maxa. Celkom mu to trvalo. Keď prišiel išli sme sa prejsť na kopec nad jazerom. Keď sme išli cez les začalo mierne snežiť. Moc nám to nevadilo, tak sme pokračovali ďalej. No to mierne sneženie sa zmenilo na fujavicu. Veľké machule vločiek nám padali do očí a nič sme nevideli. Tak sme otočili kone a odcválali späť na ranč. Pri cvakne strašne fúkalo. Myslela som si, že zmrznem. Som sa skoro neudržala na koni, taká mi bola zima. Keď sme prišli na ranč tak mi Maxim musel ísť pomôcť zosadnúť. Bola som úplne zmrznutá. "M-Maxim? J-je mi strašná z-zima." Drkotali mi zuby z toľkej zimy.

"Ježiš Mária! Choď hore do senníka. Mám tam deku a dva spacáky. Jeden je už rozložený tak si doňho ľahni. Ja si ten druhý roztiahnem." Povedal rozkazovačne.

"A č-čo Hope. K-kto ju odsedlá?" Ukázala som na ňu prstom.

"O to sa postarám ja. Len ty už bež!" Na jeho rozkaz som si na seba dala deku a vyliezla do spacáka. O polhodinku prišiel ku mne a pohladil ma po vlasoch.

"Už ti je lepšie?" Usmial sa na mňa.

"Ešte n-nie." Hneď mu z tváre usmev zmizol ako ma počul, že čo som povedala. Vytiahol zo svojho ruksaku termosku a nalial mi do pohárika z termosky trochu čaju. Podal mi pohárik a ja som si pomaly z neho odpíjala. On z ruksaku vytiahol ešte jeden spacák, o ktorom hovoril. Rozdiahol si ho hneď vedľa môjho. Keď som čaj dopila tak som zatvorila pohárikom termosku. Dala ju do ruksaku a ľahla si chrbtom k Maxovi.

"Ešte stále ti je zima?" Opýtal sa ma keď si už ľahla do spacáku.

"Už iba trošku. Ale to je už v pohode." Povedala som kľudne. Maxim si mňa aj so spevákom pritiahol bližšie čím si ma vtiahol do objatia.

"No to nie je v pohode." Zavrnel mi do ucha na čo sa moje telo zatriaslo.

"Ďakujem." Povedala som spokojne. Maxim iba zahmkal ako odpoveď. To už sme obaja v teple zaspali.

-Karolína✨