Love Of My Life❤ (Ereri) ✅

16. kapitola (Levi)

Bol som úplne mimo.
Totálne na mol, najebaný, priam nasiaknutý alkoholom ako špongia, ktorou umývame podlahy. Asi som to prehnal... Ako vždy.

Nevedel som čo sa okolo mňa deje.
Zacítil som však, že ma niekto oprel o stenu. Cítil som to lebo povrch bol na dotyk studený a drsný.
A zrazu, bez varovania, sa mi niekto začal šmátrať vo vreckách. Automaticky som sa po narušiteľovi môjho osobného priestoru zahnal, nech sa ma nedotýka, no nebol som si však istý, či som trafil aspoň nejakú časť jeho tela.
Útočník sa však asi úderu vyhol a špáral sa ďalej, až kým nevytiahol z môjho zadného vrecka môj kľúč od bytu. ,,Heej, k-kokot! Čo to má byť?" Vysúkal som zo seba vetu najviac zrozumiteľne, ako sa v opitom stave len dá, jazyk sa mi však neskutočne plietol. Začul som, že sa otvorili dvere a už ma dakto dvíhal na nohy a viedol ma do izby. Výborne. Čo teraz?

Nevedel som už ani triezvo premýšľať, tak som sa len nechal vtiahnuť do môjho tmavého bytu.
Trochu som panikáril a snažil som sa niečo uvidieť v tme, zazrieť narušiteľa. Alebo stoličku, stôl, hocičo. Ale mal som smolu. Zhodil ma na posteľ a utekal niekde. Nevedel som kde, ale vzápätí sa rozsvietil malý lúč svetla na mojej nočnej lampičke a predomnou stál narušiteľ. Podľa toho čo som videl, mojim opitým zrakom, to bol pravdepodobne Eren Yeager.
Myslel som, že ma na mieste odjebe. Čo tu robí? Kto ho sem pustil? Jebe mu? O čo sa snaží? Ublíži mi? Ak hej, tak ho zabijem! Snažil som sa postaviť, no namiesto toho som sa len zvalil z postele na zem. Do prdele! Pomyslel som si a silou mocou som sa zdvíhal na nohy. Znova sa ma dotkol Eren. „Choď do riti!" zakričal som naňho a posadil som sa na kraj postele. A zvalil som sa na ňu. Eren sa na mňa len pozeral, cítil som jeho pohľad. „Čo je?" vybľabotal som a pomrvil som sa na tom kuse postele, na ktorom som ležal. Bolo ticho. Neodvážil sa ani ceknúť, sopliak jeden.

Prešlo niekoľko minút a ja som otvoril oči. Zaspal som. Eren sedel na stoličke vedľa mňa a driemal. Pozrel som sa okolo seba. Bol som prikrytý ale stále v tom oblečení, v ktorom som bol vonku. Zbrucha som sa pokúšal uhádnuť koľko je hodín. Mohlo byť tak pol štvrtej. Ako som zistil podľa žiary svetla z vonku, prenikajúcej do môjho bytu. Výborne. Ako je možné, že som sa ešte neozvracal? Preletela mi hlavou myšlienka a odrazu ma naplo. Postavil som sa a rýchlosťou blesku som utekal na záchod vyrihať sa. Fuj. Zviezol som sa po stene a zanadával som. „Do piče."
Objavil sa pri mne Eren a spýtal sa ospalým hlasom: „Čo sa stalo?" odfrkol som si a odvrkol som: „Piče, čo asi... Ryhal som." Nič nepovedal iba odbehol do kuchyne. Počul som, ako napustil pohár vody. A prišiel znova do kúpeľne. Podal mi pohár. Napil som sa, vymyl som si ústa a vypľul som to ku zvratkom, ktoré som ešte nespláchol. No natiahol som sa po záchodovom tlačítku, ktoré som sa od vysilenia snažil zatlačiť dnu. Podarilo sa mi to a zvratky sa točili vo víre vody. Radšej som sa tam nepozrel lebo by prišlo druhé kolo zvratkov a to nikto nechce. A ja tobôž nie. Hnus. „Nestoj tam ako soľný stĺp a zdvihni ma, pre boha živého.”
Povedal som mu a už ma zdvíhal na nohy a posadil na posteľ. Posunul som sa k záhlaviu postele a oprel som sa. Eren si sadol na svoju, teda moju z mojej kuchyne, stoličku. Ani sa na mňa radšej nepozrel. Ešte, že tak. Po chvíli sa však ozval: „Levi, kde máš lieky?” Čakal na moju odpoveď a trochu sa pomrvil na stoličke. „Vieš čo, na poličke pri okne. Polička je pri okne len jedna, takže nie je možné aby si sa pomýlil.” vyšiel som mu v ústrety, pomerne s kľudom, keďže mi chcel očividne pomôcť aby mi bolo lepšie. Bez slova sa postavil a odišiel do kuchyne. Po chvíli prišiel s ďalším pohárom vody a s liekom proti zvracaniu a liekom na spanie. Hej, mám lieky na spanie, pretože trpím insomniou. Vzal som teda od Erena pohár a prehltol som lieky, ale pomaly.

Obaja sme boli v jednom kuse ticho, až kým som sa neozval ja: „Hej sopliak, ďakujem že si ma vzal domov.” začervenal som sa.
„Hej za málo, kapitán.” mávol rukou, akože to nič nebolo. A pritom som si bol istý, že to muselo byť ťažké. Cítil som sa ako keby som mal vlastnú babu na stráženie dieťaťa a ja som bol to dieťa. Stiahol som hlavu medzi plecia a radšej som nad tým nepremýšľal. Striaslo ma, vytiahol som si teda prikrývku k sebe. Už som toho mal dosť, tak som len čakal kým mi zaberú lieky na spanie. Ešte jednu minútu budem musieť byť hore a zabijem sa.
Bol som vysilený a unavený a mal som v sebe lieky, takže som zaspal rýchlo a už som nemusel nič riešiť.