Love Of My Life❤ (Ereri) ✅

17. kapitola (Eren)

Po dlhom čase hrabania sa vo všetkých jeho vreckách som mu vybral kľúče z ľavého zadného vrecka nohavíc. Fuh, konečne. Vydýchol som si, ale ešte ma čakala horšia vec - nájsť ten správny kľúč. Snažil som sa nájsť, ktorý kľúč to je, keď tu zrazu sa po mne zahnal, dement, no netrafil ma a ja som rýchlo vybral náhodný kľúč, ktorý náhodou pasoval do kľúčovej dierky a otvoril som dvere do jeho izby. Bola určite krásne uprataná.

Iné by ste uňho ani nečakali, veď je to Levi. Naša Popoluška. Och, čo to trepem... Ale, áno všetko vždy krásne poupratuje. Keby chodil na kontroly izieb tak by sme s Jeanom mali pokutu... Ale dosť tu o upratovaní.

Vtiahol som ho do izby. Nevidel som veľa pred seba, ale nahmatal som posteľ, na ktorú som ho položil a zažal som nočnú lampičku, ktorú som skoro zvalil. Pozeral sa na mňa, vystrašene. Ja som tam len nehybne stál. Odrazu sa pokúšal postaviť, no namiesto toho aby sa postavil, sa zjebal na zem. Nevedel som, prečo sa ten somár snažil vstať z postele. Snažil som sa udržať smiech, na počudovanie mi to celkom išlo. A išiel som toho debila dvíhať zo zeme. No, len čo som sa ho dotkol vyšla mu z úst nadávka. Tak som len dvihol svoje ruky k telu, v obrannej póze, že ho nechám nech sa sám dvihne keď je taký múdry. Pozviechal sa, sadol si no vzápätí si znova ľahol. Okej...
Bol som radšej ticho. Nech sa nenasere na mňa ešte za to, že si vôbec otvorím hubu a niečo sa pokúsim povedať.

Ešte chvíľu som ho pozoroval, kým nezaspal. Na mňa išli tiež driemoty tak som sa rozhodol vziať si z kuchyne stoličku. Nebudem predsa len tak stáť, keď mi dali za úlohu ho strážiť. Nebolo to bohvie aké pohodlné, ale musel som sa zmieriť s tým čo som mal. Predsa len by som si k nemu neľahol, bolo by predsa po mne keby som to urobil. Pokrútil som hlavou nad bizarnosťou tohto nápadu a zavrel som oči. Ťažko sa mi hľadala poloha, ale nejak som zaspal.

O pár, asi, hodín neskôr som sa zobudil na zvuky z kúpeľne. Postavil som sa nemotorne na nohy zo stoličky, nohy som mal zdreveneté, a prišiel som do kúpeľne. „Čo sa stalo?" spýtal som sa zdvorilo, ale tú otázku som oľutoval lebo to bolo očividné. Odpovedal mi: „Čo asi... Ryhal som." No, tak to bohužiaľ býva keď sa to preženie s alkoholom. Poznám to veľmi dobre. Či už na sebe, aj keď ja to tak nepreháňam, alebo Mikasse alebo Jeanovi. Bol som rád, že som nevidel ako to išlo do misy, lebo by ma neminulo "súcitné zvracanie", a že nebudem musieť po ňom pratať. Odišiel som do kuchyne a napustil som pohár studenej vody. Vošiel som znova dnu a nechal som ho nech sa napije. Vypľul trochu vody do záchoda, zjavne si vymyl ústa, a silou mocou sa snažil spláchnuť. Podarilo sa mu to aj napriek vysileniu. A znova začal pičovať: „Nestoj tam ako soľný stĺp a zdvihni ma, pre boha živého."
Potichu som si vzdychol a dvihol som ho. Pomohol som mu posadiť sa na posteľ, odsunul sa úplne dozadu. A prikryl sa. 

Chvíľu bolo ticho, tak som sa rozhodol ho prerušiť a spýtal som sa: ,,Kde máš lieky, Levi?" Odvetil mi, že sú na poličke pri okne, a že je tam len jedna, takže nie je možné aby som ich hľadal inde, ako by bolo treba. Povedal to mierne s kľudom, čo ma prekvapilo. Ale radšej som išiel po tie lieky, nech mu bude lepšie. Otvoril som skrinku, ktorá bola pri okne a uvidel som plastovú nádobu s liekmi, tak som sa tam pošprtal, snažil som sa nič nepomýliť a všetko som dával presne na miesto. Našiel som lieky proti zvracaniu a dokonca aj lieky na spánok. Super. Napustil som ďalší pohár vody a doniesol som mu to do izby. ,,Nech sa páči..." zamrmlal som a sadol som si naspäť k nemu. No, teda nie priamo k nemu ale na stoličku vedľa neho. A znovu som len čakal kým zaspí.