"I was told"

Chapter Fifteen

Harryho zobudil silný buchot. Silné údery pästí do dverí sa ozývali hotelovou izbou o štvrtej nad ránom.

Louis sa od prelaknutia prudko posadil, doširoka otvorenými očami prechádzal po tmavej miestnosti, nechápavo sa pozrel na Harryho.

„Čo sa to deje?" spýtal sa naliehavo Louis.

„Ja neviem. Bojím sa," habkal Harry.

„Okamžite otvorte dvere!" zakričal hlas. Jeho majiteľ bol pravdepodobne pôvodcom úderov na dvere.

„Lou," zašepkal Harry.

„Kto ste?" zakričal Louis.

„Na tom nezáleží. Otvorte!" ozval sa znovu hlas spoza dverí.

„Ak je toto len nejaký hlúpy žart, neručím za seba!" zakričal Louis.

„A ja za seba neručím, ak do piatich sekúnd neotvoríte dvere!" zakričal hlas.

„Lou," zopakoval znova Harry. Triasol sa od strachu, prechádzal pohľadom z Louisa na dvere a späť.

„Nedali ste mi na výber!" zakričal muž za dverami a niečím udrel do kľučky a na miesta blízko nej, zdalo sa, že sa dvere snaží vypáčiť. A bol v tom naozaj dobrý.

Dvere sa otvorili dokorán a do hotelovej izby vbehla skupina chlapov. Bezhlavo sa vrhli po Louisovi a vytiahli ho za ruky z postele, postavili ho na nohy.

Louis sa metal, kopal útočníkov do členkov, snažil sa im silou mocou vytrhnúť. No nemalo to žiadny efekt. Gorilami v čiernom oblečení ani nehlo.

„Louis!" vykríkol Harry a vyskočil z postele, chcel svojmu priateľovi pomôcť. Ale skôr, ako sa mu podarilo k Louisovi čo i len trochu priblížiť, ho jeden z chlapov schmatol okolo pása a odtiahol ho na druhú stranu.

„Čo ste zač?" spýtal sa Louis.

„Iba vykonávatelia príkazov," odpovedal jeden z mužov, ten, ktorý s ním predtým komunikoval spoza dverí.

V tieni miestnosti Louis zachytil iba niektoré z črtov jeho tváre, stavbu jeho tela a dĺžku jeho vlasov. Vysoký, dobre stavaný muž s podlhovastou tvárou a krátkymi svetlými vlasmi mu okamžite prišiel povedomý. Vedel, že ho videl už veľakrát predtým.

„Poslal ťa nadriadený, Grigorii?" spýtal sa ho Louis.

„To nie je tvoja vec, Tomlinson," odvrkol muž.

„Koľko ti ponúkol za náš únos? Koľko za to dostaneš?" spýtal sa ho Louis.

„Už som ti povedal, že to nie je tvoja vec!" okríkol ho muž.

„Takže to bolo veľa. Pár tisíc, predpokladám," povedal Louis.

„Takúto trosku by som odpratal aj zadarmo, Louis. Ste hanbou spoločnosti," povedal Grigorii.

„Keď sme spolu boli naposledy, rozprával si inak, Grigorii. Vravel si, že si na nás hrdý a že nám to praješ. Viem, že potrebuješ peniaze, ale existuje aj lepší spôsob, ako ich získať," dohováral mu Louis.

„To mi hovoríš ty, svetoznámy spevák, textár a športovec! Ty si nikdy nezažil to, čo ja!" upozornil ho Grigorii.

„A nesúdim ťa, lebo viem, že to je pre teba ťažké! Tak prečo musíš ty súdiť mňa? Prečo ma nemôžeš nechať žiť? Prečo nás nemôže nadriadený nechať žiť?" spýtal sa ho Louis, snažil sa vyznieť čo najpokojnejšie, aj keď v jeho vnútri vrelo hotové peklo, ktoré túžilo kričať a dostať sa zo zovretia mužov.

„Lenže medzi nami je jeden veľký rozdiel. Chudoba je normálna. To, čo robíte vy dvaja, určite nie je. Tajná svadba? Naozaj ste si mysleli, že sa na to nepríde? Naozaj ste si mysleli, že sa to nikto nikdy nedozvie? Že sa to nadriadený nikdy nedozvie?" Spýtal sa ho Grigorii.