"I was told"

Chapter Six

„Budeš mať ešte veľký problém, Tomlinson, ver mi. Ešte raz sa stane niečo podobné a dolietali ste. Nadobro," vyhrážal sa nadriadený. Obrátil sa na päte a odišiel. Akoby oddeliť ich od seba bolo jediné, čo chcel.

Louis sa obzrel okolo seba. Harry bol bohvie kde. Vo vzduchu sa vznášali nadriadeného slová. Miešali sa s tými Harryho a s louisovými výčitkami svedomia. Vďaka všetkému, čo sa okolo neho dialo a všetkému, čo cítil, sa z neho stával klamár. Tak prečo to preňho začínalo byť prirodzené?

Nikdy sa tak nebál byť otvorený a povedať, čo si myslí. Teraz rúcal zábrany, len aby našiel viac prázdnoty. Bolo to divné. Nikto mu nechcel nikdy dať istotu druhého dňa, ale Louis vedel, že sa na druhý deň znova zobudí a bude sa cítiť horšie ako teraz. Hlavne ak sa nezobudí vedľa Harryho.

Snažil sa dať si to všetko dokopy. Mal v hlave zmätok. Akoby jeden jediný človek poprehadzoval všetky káble v jeho hlave a on už ani nevedel, kto je. Jeho nevedomosť sa prehlbovala s každou maličkosťou, ktorú zistil. Vedel, že nie je jediný. Vedel, že vonku sú tisíce fanúšikov, ktorí čakajú, kedy on a Harry vyjdú z domu držiac sa za ruky a bozkávajúc sa. Boli to tínedžerky a nemali ani poňatia, čo sa deje za kamerou. Aký cirkus robí nadriadený pri jedinej zle sformulovanej vete. Čo robí nadriadený, keď sa ocitnú Louis a Harry na paparazzi záberoch. Vedel, že pohár jeho trpezlivosti čoskoro pretečie a Louis si nevedel ani prestaviť, čo bude s ním a Harrym potom.

Louis sa oprel o stenu, všetko sa krútilo, celý svet sa krútil. Louis už nemal žiadnu istotu. V ničom. Chcel udržať všetko pokope, chcel si udržať Harryho po svojom boku. Nedokázal mu povedať, že ho miluje viac a viac. Lebo keby to povedal, keby to povedal nahlas, tak, ako po tom túžil, všetko by zničil.

Nechcel takto žiť navždy. Nedokázal povedať, že chce žiť lepší život. Nevedel, ako môže žiť lepší život. Boli tu len dve možnosti. Sláva alebo láska. Aspoň to tvrdil nadriadený. Ale prečo by nemohli mať oboje? Sú dosť slávni a veľa ľudí by ich podporilo. Tak prečo čakajú? Na čo čakajú? Je problém v tom, že Harry je príliš mladý? Veď devätnásťročný chlapec už je plnoletý a má právo rozhodovať sám za seba. Prečo by sa teda mali báť byť otvorení?

„Louis, si tu?" ozvalo sa odo dverí. Louis hneď vedel, že to je Liam.

„Daj mi ešte minútu. Potrebujem sa nadýchnuť," dostal zo seba Louis.

„Je všetko v poriadku?" opýtal sa Liam.

„Zdá sa ti, že je? Prosím ťa, povedz mi, čo vlastne robím. Už dávno dom mohol byť preč, mohol som byť šťastný. A namiesto toho sa radšej denne hádam s homofóbom, ktorý nikdy nepochopí, čo je to láska a využíva moju lásku k Harrymu iba ako marketingový ťah, lebo tínedžerky majú rady smutné pesničky," vysypal Louis.

„Louis, potrebuješ sa porozprávať?" spýtal sa Liam.

„Do kelu, áno! Rozprávať je prirodzený ľudský reflex a potrebujem to zo seba dostať," odpovedal okamžite Louis.

„Tak poď, vezmem ťa dom... Do štúdia," povedal Liam a čakal, kým Louis pôjde za ním.

„Chcel si povedať, že má vezmeš domov, prečo si sa opravil?" nechápal Louis.

„Lebo k vám domov šiel Niall s Harrym a asi by bolo lepšie porozprávať sa medzi štyrmi očami," odpovedal Liam.

„Nie je to náhodou kvôli pokynom od nadriadeného? Povedal vám, že nás máte držať od seba?" spýtal sa Louis.

„Nie, ja..." habkal Liam. Louis udrel klinec po hlavičke.

„Toto som si o tebe nemyslel, Liam. Boli sem kamaráti. Nemyslel som si, že budeš poslúchať nadriadeného a riadiť sa jeho pokynmi, "Louis pokrútil hlavou.