„Nefajčíš?" otázku položil jej spoločník vo chvíli, ako za ňou prišiel na balkón. Prekvapila ho. Namiesto toho, aby sa venovala cigarete, bola úporne zahľadená na žiariacu Eiffelovu vežu.
„Neležíš v posteli?" bez štipky hanby odpovedala na otázku otázkou. Hrubo. Nepáčilo sa jej, že si za ňou dovolil prísť. Bol prvým zo všetkých, čo tak urobili. Čo si to vôbec len dovolili spraviť. Každému, komu povedala, že sa za ním vráti o chvíľu, ochotne počkal. Pretože každý jeden vedel, že ich čakanie bude stáť zato.
Za všetky hriechy sa platí. A ona svojmu spoločníkovi v daný moment spečatila osud za jeho nedočkavosť.
YOU ARE READING
ráno v paríži
Short StoryPred rannou oblohou sa mohla tváriť ako neviniatko, koľko len chcela. Ona už ale dobre dlho od tej nočnej vedela, čo je skutočne zač. Vášnivé vzdychy, ktorými každú noc vzývala mesiac na súboj s časom. Tie isté, opakujúce sa slová útechy adresované...
