Dear William... Kniha 1

Okno Williama

Po dlhej večere s Chathamovcami som konečne uzavrela dvere v mojej izbe. Bleskovou rýchlosťou som si vyzliekla šaty a pripravila posteľ na spanie. Otvorila som si na chvíľu okno, sadla som si na rám a chvíľu som sa pozerala na nočné kráľovstvo. Prezerala som si po miliónty krát výhlaď, keď mi oči namierili na jedno okno hradu. Izba bola pre hostí ale zrovna tam niekto prespával. Pozerala som priamo do izby a snažila zachytiť tvár, keď sa zrazu mládenec začal vyzliekať zo šiat. Začervenala som sa a pozrela naspäť do mojej izby. „mohol by to byť princ William?" Povedala som si v mysli. Pozrela som sa naspäť do okna mládenca kde som uvidela niečo, čo som naozaj nečakala. Na mládencovom boku bola jazva, ktorú nemá nikto iný ako môj William. William, môj veľmi dobrý priaťel z detsta je môj budúci manžel. „Počkať, čo?!" Zkríkla som bez vedomia, že to nebolo len v hlave. Keď som mala 13, William sa musel vrátiť znova do kráľovstva domov, no ja netušiaca, že ho už neuvidím som ho každý deň čakala na lúke pri strome Foresight a predstavovala náš ďalší závod, keď znova príde. No neprišiel. Prešlo rokov a vzpomienky s Williamom boli len to, vzpomienky. Mala som naňho veľa otázok. Zatvorila som okno a vyšla na chodby hradu, no veľmi rýchlo som zastavila, keď som započula hlasy Matky a kráľovnej Dovy. Skovala som sa za dvere a snažila som sa rozpoznať, že o čom sa rozprávajú. Už som sa vzdávala, že nič nebudem počuť keď som zrazu zachytila vetu: „William je Ellizabetin priateľ z detstva." Mama si popriala s Dovou dobrú noc a rozdelili sa. Ľahla som si na posteľ a chvíľu som rozmýšľala, aké budú moje otázky pre Williama , keď ho stretnem. Zhasla som svetlo a aj keď som mala ešte celkom veľa energie, zaspala som asi za 5 minút.