Dear William... Kniha 1

Striktné pravidlo výberu cesty domov

Rozhodla som sa previesť na koni. Vonku síce pršalo a všade bolo blato, ale potrebovala som si vyčistiť hlavu. V lese sa rozpršalo ešte viac. Rozhodla som sa vrátiť, aby som nebola chorá. Po ceste naspäť sa zrazu objavil blesk a s ním aj zvuk masívneho hromu. Kôň sa vyplašil a zhodil ma na zem. Utekal čo najrýchlejšie do hradu. "Doriti, keď príde kôň do hradu bezo mňa, bude to vyzerať, že sa mi niečo vážne stalo!" Zašepkala som si. S menšiou obtiažnosťou som sa postavila, a vyrazila smerom ku hradu. Išla som cez dedinu, ktorá patrila kráľovstvu, pretože to bolo rýchlejšie. No nerada tadiaľto chodím, pretože ma tu ľudia ľahko spoznajú a môžu ma uniesť. Tak skoro uniesli moju sesternicu. Veľmi strašideľné. Asi v polovici dediny za mnou zaznel chraplavý hlas muža. "Nie je to náhodou naša princezná Ellizabeta a celá zablatená?" Pozrela som sa dole na moje šaty, ktoré boli na žmýkanie mokré a zablatené po kotníky. "Nechceš sa s nami chvíľu porozprávať, zohrejeme ťa a bude nám dobre." S trochu vystrašeným hlasom som zo seba vypustila "Prepáčte, ale musím sa vrátiť naspäť, vďaka za-...!" Z jedného muža sa zrazu stalo hneď 5, a ani som sa nestihla nadýchnuť, som obkľúčená. Uvedomila som si, že nikto nieje vonku na uliciach, iba ja a týchto päť mužov. Jeden niečo hovoril, no nebola som schopná počúvať. Rozmýšľala som o tom, ako utečiem. Zacítila som dotyk na rukách a... lano?! Oni ma chcú zviazať! Z reflexu som kopla muža za mnou, ktorý instantne spadol na zem. Vďaka jednému mužovi na zemi sa mi objavila malá diera s východom. Neváhala som a rozbehla som sa tam ako najviac som vládala. Už som videla svetlo slobody, keď sa zrazu predomnou objavil veľký mohutný muž. Z vylakania som spadla na zem a cítila som sa bezmocná. Už som si myslela, že ma vezmú a dajú Mame a Otcovi sumu, ktorú by museli pre mňa zaplatiť. Možno dajú 500 zlatníkov alebo tisíc strieborníkov. Zatvorila som oči a čo najsilnejšie som zakričala: "Pomóc prosím, niekto!" Muži sa len zasmiali a jeden z nich povedal "Nikto tu nie je. Všetci su na trhoch v kráľovstve." Pravda. Ani som si to neuvedomila. Som stratená. Na rukách som mala zviazané lano tak pevne, že len pri malom pohybe tela ma veľmi rezalo. Snažila som sa čo najviac vzdorovať, no nič nefungovalo. Bola som moc slabá.