Dear William... Kniha 1

Oheň hnevu

Zobudila som sa v mojej izbe? Zrejme som odpadla. Ale... čo tu robím? Sekundu po dokončení všetkých mojich otázok v hlave som si všimla niekoho sedieť pri zapálenom krbe. "Ahoj Ellie." Zaznej jemný mužský hlas. "William? Čo sa stalo?" William sa na mňa pozrel a s nahnevaným výrazom odpovedal: "odpadla si." Pri pohlade do jeho rozzúrených očí som hneď vedela, že niečo nie je v poriadku. Taktiež som si všimla bielej šatky na jeho pravej ruke okolo dlane. "Prečo máš ma ruke šatku?" Spýtala som sa s prekvapeným výrazom. "Prečo, ... ako si stratila koňa? Prečo si v prvom rade išla jazdiť v najväčšiom lejáku? Mohlo sa ti stať niečo vážne!" William po tejto vete vypadal ešte viac nahnevaný, no vydela som v jeho očiach aj smútok. Bola som veľmi zmätená no potom som si spomenula. "Tí muži, čo ma prepadli..., čo sa stalo? Ako som sa dostala sem do izby?" William sa pozrel naspäť na oheň v krbe a zdvihol jeho pravú ruku. "Ty si ich zbil?" S prekvapením som mu položila otázku s celkom jasnou odpoveďou. "Keď som ťa videl vysieť z ich náručia, prišlo mi zle. Áno zbil som ich, ale iba tak, aby ťa pustili. Poslal som chlapca, ktorý tam zrovna bol po stráž. Všetci šiesti su teraz vo väznici." William nielen zo seba vypúšťal hnev a smútok, ale aj strach. Strach o mňa. Postavila som sa z postele a prišla ku nemu. Objala som ho. Chytila som sa ho pevne, aby už nemyslel na tie hrozné veci, čo musí práve cítiť. William si ma chytil ešte pevnejšie. Jeho objatie bolo tak hrejivé, že som dokonca aj ja na všetko zabudla. "Nabudúce, keď budeš chcieť na kone, aspoň mi o tom povedz." Jemne som prikývla. Bolo to odomňa naozaj hlúpe, vydať sa do lesa za búrkový deň bez toho aby o tom niekto vedel. Povzdychla som si. Ako som objímala Williama, cítila som sa..."v bezpečí". Zašepkala som Williamovi do ucha. Rozhodli sme sa spolu spať v oddychovej sále pri krbe. William na jednej sedačke, ja na druhej.