Až Dokonca

5

Irene a Taehyung vyšli práve na druhé poschodie, keď sa ozval rachot a zablikali svetlá.
„Počul si to?" Irene sa otočila na schodisko. „Asi sa Yoongi naštval a Lise rozbil tú jej dosku." Pokrčil plecami a jednou rukou ju chytil za pás. „Poď, ideme do izby." Taehyung za nimi zatvoril dvere a načiahol sa po vypínač. „Elektrina nejde." Zasvietila mu mobilom do očí Irene a zasmiala sa. „Občas máš pamäť ako zlatá rybička." Tae jej vyplazil jazyk a hodil sa na posteľ. Irene sa posadila vedľa neho a mobil so zapnutou baterkou položila na stolík vedľa postele. „Lisa to prehnala. Chudák Yoongi." Ľahla si vedľa Taeho a ruku mu položila na chrbát. „Ona vždy, odjakživa je taká. Ale bola to najlepšia kamarátka Solji. Škoda, že sme jej narodeniny neoslávili hodnotnejšie." Povzdychol si a otočil sa na chrbát. Zobral jej ruku do jeho dlane a hral sa jej s prstami.
„Má ich zajtra nie?" tiež sa otočila na chrbát a dala mu druhú ruku. On prikývol. „Tak ich môžeme osláviť zajtra omnoho lepšie." Usmiala sa a Tae taktiež.
„Môžeme." Potočil hlavu na Irene a usmieval sa. „Ľúbim ťa." Vyšlo z jeho úst a Irene zaklipkala očami.
„Čože si to povedal?" prudko sa posadila a neveriacky naňho pozerala. Ešte jej nepovedal, že by ju ľúbil. Vedela, že ju má rád , vždy bol tak starostlivý a ochranársky. Cítila sa pri ňom bezpečne.
„Ľúbim ťa." Zopakoval a tiež sa posadil. „Ľúbim ťa ty moje trdlo levanduľové." Krásne sa usmial a Irene nabehli slzy do očí. „Aj ja ťa ľúbim." Zašepkala a jemné pery priložila na tie jeho. Odtiahli sa od seba a obaja sa láskyplne zasmiali a tuho objali. V objatí ostali dobrých 10 minút a pomaly zaspávali. V pozadí im začali znieť hlasy. Spievali neznámym jazykom, ktorý sa ozýval okolitým lesom. Irene prešli zimomriavky. Teplota v izbe padla na bod mrazu, cítila ako jej tuhne krv v žilách.
„Aj tebe je taká zima?" prehovorila. Ako rozprávala z jej úst vychádzal dym. Taehyung prikývol. Postavili sa z postele a naobliekali sa. Spev zosilnej, čo si získalo ich pozornosť. „Počuješ to?" opýtal sa Tae a Irene prikývla. Pristúpila ku oknu, odostrela záves a pozrela na okolité lesy. Lepšie zaostrila a uvidela postavy ako kráčajú ku ich chate aj so sviečkami. „Zhasni to svetlo!" zastrela a ohriakla Taehyunga, ktorý pohotovo poslúchol. „Niekto sem ide. Nemám z toho dobrý pocit, musíme upozorniť ostatných." Mobil schovala do vrecka od bundy a rýchlo sa obula. „Čo to robíš?" pozrel na ňu Taehyung. „Obúvam sa ak budeme musieť ísť von." Podala mu aj jeho topánky. Tiež sa obul a vyleteli z izby. Spev sa približoval a obaja sa začali báť. „Ak si tí debili robia z nás srandu, tak ich asi zabijem!" povedal rozčúlene ale s náznakom strachu. Rozblikali sa svetlá v celom dome. Irene prešiel chlad až jej vystrelo chlpy na rukách. „Nemyslím si, že sú to oni.....poď." potiahla ho smerom na schodisko. Nečakane zastala, načo do nej Taehyung nabúral do chrbta. „Čo je?" opýtal sa a chytil Irene za ruku. Začala sa triasť, bielka sa jej prevrátili a nekontrolovateľne klipkala očami.
Videla desať ľudí ako sa blížia ku ich chate. Boli bosý, mali na sebe čierne plášte a kapucne. V rukách niesli sviečky. Pozerala na nich z vtáčej perspektívy. Jeden obraz zmizol a nahradil ho druhý. Stála pred veľkým ovisnutým stromom, bol ovešaný zvláštnymi znakmi, ktoré nepoznala. Znovu v jej hlave znela pesnička, ktorú počula pred chvíľou. Znela naštvanejšie a hlasnejšie. Nastal hrôzostrašný tresk a vytie vlkov. Pieseň prestala. Ostalo ticho ako pred búrkou. V strome sa objavila puklina, ktorá sa zväčšovala. Vyšiel z nej netvor s parohami, telo mal ľudské ale tvár mal ako zviera, jeleň. Bol mohutný a silný, oblečený v kožušine. Všimol si ju. Irene ostala paralyzovaná, padla na zem a lapala po dychu. „Uteč! Bež!" zjavilo sa pred ňou dievča, ktoré sa snažilo netvora zastaviť. Irene prudko otvorila oči a pozrela na vystrašeného Taehyunga.
„Irene! Čo ti je?" držal ju v náručí.
„Musíme ísť!" začala sa dvíhať.
„Triaslo s tebou a nereagovala si na mňa." Hovoril so strachom v očiach popri tom ako schádzali zo schodov, ktoré brali po dvoch.
„Máš kľúče od auta?" opýtala sa a rozhliadla sa po chodbe. Nikde nebolo nikoho, svetlá blikali ako zbesilé. Rukou zašiel do vrecka a vytiahol kľúče. „Áno."
„Dobre, poď." Potiahla ho za ruku a bežali ku zadnému východu.
„Prečo, nejdeme predom?" stihol sa pýtať a Irene zavrčala.
„Išli tým smerom!" odomykala rýchlo roztrasenými rukami dvere.
„Mali sme nájsť ostatných." Obzrel sa Taehyung a upriamil pozornosť do chodby na hmlu, ktorá sa vznášala v strede chodby. „Uteč...." ozvalo sa tichým hláskom pomedzi chórový spev. Taehyunga oblial pot. „Daj to sem!" posunul Irene na bok a rýchlo odomkol. Otvoril dvere a potiahol Irene von z chaty. Utekali ako im len nohy stačili, ani sa neobzerali. Ako náhle spev začal slabnúť, zastali. Obaja sa opreli o strom a lapali po dychu. „Myslíš, že nás videli?" zašepkala Irene.
„Neviem." Poobzeral sa okolo seba. Boli hlboko v lese, na opačnej strane ako ich auto. „Nemali sme ich tam nechať."
„Neboli tam. Počul si ich? Nikto z nich tam nebol! Bohvie kto boli tí ľudia." Trochu sa upokojila a pozrela smerom, odkiaľ utiekli. „Niečo som videla." Pozrela na Taehyunga. „Bolo to niečo ako vízia, bol tam netvor, ktorý vyšiel zo stromu. Mal rohy."
„Je to pravda! Tie hory sú prekliate!" Taehyung začal panikáriť. „Čo teraz?" pozrel na Irene, akoby ona mala vedieť na všetko odpoveď.
„Musíme sa dostať ku autu a niekoho kontaktovať. Tu nie je signál." Pre istotu ešte skontrolovala svoj mobil. Taehyung začal hľadať ten svoj. „Do riti! Zabudol som ho v izbe."
„Nevadí, hlavné je, že nejaký máme. Hlavne nesmieme panikáriť." Tae prikývol. V diaľke sa ozvalo vytie vlkov, načo sa obaja strhli. „Musíme ísť ku autu."
Chytili sa za ruky a rýchlim krokom hľadali cestu von z lesa. 

Čo hovoríte na časť? Podarí sa nájsť Irene a Taehyungovi cestu ku autu? Čo sa stane s ostatnými? Píšte svoje názory do komentára. ♥