Sestra mafiána (Dokončené)

2. kapitola

„Toto je omyl!" Kričala som na dvoch mužov v aute. Jeden z nich šoféroval. Ten druhý, ktorý ma aj uniesol, celý čas sedel vedľa mňa. „Keď sa o tomto dozvie môj brat stiahne z vás kožu zaživa."

Podobné vyhrážky som na nich pľula celú cestu, ale oni iba potichu sedeli s kamennými výrazmi. V Matthiasovej Audi bolo čoraz chladnejšie, ale neurobila by som im tú radosť, že priznám akékoľvek nepohodlie. Bola som bosá a jediné, čo ma hrialo bol tenký ružový satén olemovaný čiernou čipkou.

Keď som pochopila, že z nich nedostanem žiadne slovo, tak som si ruky frustrovane preložila na hrudi. Najradšej by som ich oboch nakopala, a potom sa vrátila za bratom, ktorému by som to tiež poriadne okorenila.

Musela som asi zaspať, pretože keď ma prebudilo buchnutie dverí, vonku už bola tma. Nestihla som sa ani poobzerať a niečie ruky ma už vyťahovali z auta. Márne som bratovho zabijaka kopala a búchala. Bolo to ako búchať do steny. Ani to necítil.

„Pusť ma, idiot!" Vrieskala som, keď ma schmatol a prehodil si ma cez plece. „Toto ešte trpko oľutuješ!"

Pod jeho ťažkými topánkami vŕzgal štrk. Netušila som, kam ma to berie, ale vzdať som sa nemienila. Metala som sa a kopala ho bosými nohami najsilnejšie, ako som vedela. Keď vyšiel po schodoch začínalo mi byť jasné, že z tejto kaše sa len tak nedostanem.

„Kam ju mám zložiť, pane?" Opýtal sa bez pozdravu niekoho chlap, ktorý ma stále držal. Pomaly som už od vyčerpania nevládala ani dýchať.

„Čo si to dovoľuješ?" Syčala som s pohľadom upretým na podlahu. Ťažké dvojkrídlové dvere sa za nami zavreli. „Okamžite ma daj dole!"

„Fíha," odniekiaľ zaznel smiech, „vidím, že si sa s ňou nenudil."

„Nie, pane," odvetil stroho, naozaj nebol veľmi zhovorčivý.

„Odnes ju do hosťovskej, prvé dvere naľavo," ozrejmil muž, pravdepodobne tu žil. Podľa hlasu som ho nespoznávala, no toto sa im len tak neprepečie.

Bratova gorila sa pohla, zatiaľ čo ja som sa stále pokúšala vyslobodiť. Niesol ma hore, nekonečným schodiskom, no muž zdola nás nenasledoval. Alebo šiel prvý. Keďže som stále visela dole hlavou, moc som toho nevidela.

„Matthias ti za toto rozbije tvoju hnusnú fasádu." Kričala som stále. Prsty na nohách ma už boleli.

Keď chlap vyšiel schodiskom hore a zamieril do izby naskytol sa mi pohľad na červený koberec. Onedlho ma silné ruky položili na zem. Od tej prudkej zmeny sa mi zatočila hlava, a odrazu som bola rada, že ma niekto drží. Ocitla som sa tvárou v tvár môjmu držiteľovi, ktorý ma prudko otočil tak, aby som videla izbu a ďalšieho muža, pravdepodobne toho z prízemia.

Vyzeral naozaj príťažlivo. Čierna košeľa, ktorú som odhadovala na Gucciho, sa mu napínala na svaloch. Rovnakej farby boli aj jeho nohavice. Mal veľmi prenikavé oči, no nedokázala som rozoznať ich presnú farbu. Ostro rezaná čeľusť mu iba pridávala na dokonalom vzhľade. Vyzeral rovnako perfektne ako môj brat, a to znamenalo len jediné.

„Tvoj brat neklamal, keď hovoril, aká si krásna," po perách si nenásytne prešiel jazykom a očami mi pomaly prechádzal po tele. Presne som vedela, prečo sa na mňa pozerá tak lačne. Mala som len krátke pyžamové nohavice, takže som mala odhalené celé nohy. Vršok tvorila iba saténová košieľka v tvare tielka, cez ktorú dokonale presvitali moje bradavky. Výstrih obkresľovala iba čierna čipka.

Bojovne som vystrčila bradu. Isteže som bola krásna, bola som predsa Rossalesová. Svet mi ponúkal to najlepšie z najlepšieho a vôbec som sa za to nehanbila.

„Ďakujem," bez zahanbenia som priala jeho kompliment. „Čomu vďačím za toto milé privítanie?"

Chlap predo mnou sa zasmial. „Vidím, že ideš priamo k veci, také mám rád." Pristúpil ku mne bližšie. Ako lovec. No nemienila som sa pohnúť ani o milimeter. Bojovnosť sme s bratom zdedili po otcovi.

„Hry sú predsa pre deti," súhlasila som s ním. Z miery ma tak ľahko nevyvedie. Brat bol mafián, presne som vedela, aký typ človeka predo mnou stojí.

„Súhlasím," potvrdil moje slová. Stál tak blízko, až som zacítila jeho drahú kolínsku. „Aspoň v tomto si budeme rozumieť."

„Prečo som tu?" Precedila som pomedzi zuby. „A kto, dopekla, si?"

„Vidím, že tvoj brat ti naozaj nič nepovedal," zhodnotil, nespúšťajúc zo mňa zrak. „Som Derek," predstavil sa mi, „dlžil som tvojmu bratovi láskavosť, no keď mi povedal o čo ide, bol som viac ako ochotný túto jeho požiadavku splniť."

„Samozrejme," usmiala som, „môj drahý braček sa ma chce zbaviť už dlho. Musím uznať, že lepší spôsob si nájsť nemohol."

„No," ukazovákom mi prešiel po tvári. Bol to len letmý dotyk, ale moje telo zaplavili zimomriavky. „Nepovedal by som, že sa ťa chce zbaviť. Skôr si ti chcel dopriať menšiu dovolenku, na ktorej sa naučíš správať."

Môj výraz zostával rovnako nezaujatý, ale moja myseľ pracovala. Je možné, že by mi tento chlap predo mnou ublížil? Chlapi ako on, alebo môj brat, boli schopný všetkého, ale Matthias by mi nikdy nijako neublížil. Bola som to jediné, čo mu zostalo. Rodičia nám zomreli už veľmi dávno.

„Správať?" Odfrkla som. „Kto povedal, že to neviem?"

Na Darrekovej tvári sa zväčšil úškrn. „Ak mám byť úprimný, je mi to jedno. Dôležité je, že teraz si tu."

Ruky som si prekrížila na prsiach. Nie preto, aby som sa zahalila. Ale preto, aby dotyčný vedel, že mňa nerozhodí. Ničím.

„Oddýchni si, dračica," povedal a ešte raz si ma premeral od hlavy po päty. Oči mu potemneli, keď sa zastavil na mojich prsiach. Povzdychol si a s bratovou gorilou opustil izbu.