Hrozba z temnoty

III.

Hneď ako sme prešli na druhú stranu a ťažké dvere aj s komplexným mechanizmom sa za nami v tichosti zavreli, oslovila nás drobná postava. Nečakane drsným hlasom predstavil sa ako Wade Lilikins. Rola mestského vyvolávača mu sedela, napriek jeho útlemu vzrastu v sebe skrýval heraldika. Neostré R, tak prevažné v jeho reči, vyvolávalo čiastočný pocit ľudskosti. Jeho tvár bola totiž taktiež podivne bledá a suchá, čo ma znepokojovalo pri každom pohľade, no výraz neustáleho podráždenia na jeho tvári ma znepokojoval ešte väčšmi.

Jeho chovanie, navonok pokojné a vyrovnané, skrývalo neopísateľnú bolesť a útrapu žitia. Jeho mŕtve oči, zasadené v prázdnych jamkách neživej schránky muža, civeli cezo mňa do prázdna. Belosť jeho kože, takisto akoby pokrytej vrstvou popolu, v kontraste s čiernou kožušinou, ľahkovážne usporiadanou na jeho tele, dávala o sebe vedieť ešte viac.

Veľmi ma prekvapilo ako intenzívne kamenný múr tlmil okolité zvuky, pretože hneď ako sme prešli skrz, svár zhatil môj sluch nepríjemným spôsobom. Vzlyky, polovičaté vety, dohadovanie a ďalší verbálny obraz tu pokryl veľký úsek zvukovej stupnice. Spoločné znaky zvukov ukazovali k tomu, že vychádzajú z blízkeho trhoviska, čo sa kovovými údermi kladív a šľahajúcimi plameňmi neďalekých vatier neskôr potvrdilo.

Dvíhajúci sa vietor zahnal väčšinu miestnych do ich domovov a len hŕstka z nich zostala, aby zložila stánky a zatiahla plachty markíz. Ich prirodzená bledosť bola zjavne prvkom zdieľaným naprieč obyvateľstvom, no jeho zdroj nedával o sebe vedieť akýmkoľvek spôsobom.

Mysľou mi prebiehali rôzne spomienky z nespočetných hodín dejepisu na Braidbollskej strednej škole na tretej ulici. Ich popis stredovekého mesta na pokraji štrnásteho storočia bol tomuto pozoruhodne podobný odhliadnuc od drobných detailov. Keby nebolo výdobytkov technológie ako sú vodné kohútiky skryté v rohoch, bronzová socha či telefónne drôty natiahnuté naprieč oblohou či občasné strelné zbrane v rukách hliadky, nevedel by som spoznať rozdiel.

Miestni, stále ukrývajúci svoj tovar pred silami prírody, nás zbadali, hneď ako sme vstúpili do revíru. Nenávisť voči môjmu druhu v ich mŕtvolných očiach bola citeľná už z diaľky. Ani som nepotreboval žiadny senzor na to, aby som cítil ich pohľady vypaľujúce mi dieru do zátylka. Dav múmii zoskupený na trhovisku počas niekoľkých sekúnd, pozostával aj z tých, ktoré už našli úkryt pred silným vetrom v niekoľko poschodových konštrukciách, ktorých vrcholky striech bolo vidno aj z druhej strany. Týčili sa nad trhoviskom a deň čo deň vrhali tiene na hlavy kupcov. Nepríjemnosť a odpor, ktorý ma ničil cestou sem bol ničím, v porovnaní s obklopením a civením ako na divokú zver, ktoré mi práve zužovalo dýchacie cesty. Znova som pozrel na hodinky a požiadal svojho sprievodcu o rýchlejšie tempo. Ten však na moje návrhy nedbal.

Nemyslite si, že útoky na moju osobu, či už slovné alebo fyzické, neboli neočakávané a moje obavy sa stali hodnotnými, keď vzduchom presvišťal ich prvý plod. Kým ma však reflexy posunuli na stranu, kameň našiel nový terč v tmavej kožušine môjho sprievodcu.

Pán Lilikins sa po údere nemotorne otočil a nepatrný pohľad na prítomné hliadky bola jediná reakcia, pred tým než sa otočil, pokračoval v chôdzi a popritom niečo nezrozumiteľne mrmlal. Sprievodca mi išiel príkladom, preto som taktiež zabočil do najbližšej uličky nechávajúc tak prebiehajúci konflikt za sebou.

Navzdory môjmu odchodu moja zvedavosť nezostala nenaplnená, ale akonáhle tucet šľachtičien opustili svoje komnaty v smrteľnom pôvabe, na moment som zastavil a prial si, aby radšej zostalo nenaplnené.