Hrozba z temnoty

VII.

Nie dlho po predákovej smrti, krajom sa začali šíriť prapodivné reči. Prízrak. Vychádza len za tmy hneď po západe slnka a zháňa korisť. Aspoň tak to udávali miestne zdroje. Tí, čo boli svedkami útokov hovorili, že predtým než zviera zaútočilo, bolo počuť z okolitého porastu hlasy. Zvuky, mechanické v ich podstate, pripomínali skôr motor auta ako zviera, no ich zdroj zostával ukrytý. Rkrrrrr-Rkrrrr. Kovové bzučanie a pískanie akoby železných zubov, niečoho neľudského. Výpovede svedkov sa stretli s tvrdým odporom, dokým nezačali prichádzať rovnaké správy z rôznych kútov kraju, spojené podivnou podobnosťou a charakterom, líšiace sa od ostatných len zavrhnutia hodnými nezhodami. Možnosť výmyslu sa vylúčila v momente, keď počet správ stúpal a telá spomenutých útokov sa začali objavovať ľahostajne naskladané na sebe. Kopy mäsa a ľudských kostí, viac než zodpovedalo ohláseným útokom, sa vŕšili do ohromných výšok, niektoré rovnako vysoko ako okolité budovy. Pôvod a účel, ktorý tieto zvrátené stavby plnili, zostal záhadou a spôsob ich konštrukcie nútil nejedného človeka spochybňovať svoju príčetnosť.

Počas nasledujúcich týždňov počet zmiznutí stúpal. Groteskné stĺpy taktiež rástli a začínali vyrastať na odľahlejších miestach, preč od zvedavých očí ľudu. Množstvo z nich sa prezradilo svojím ohromujúcim vzrastom presahujúcich okolité stromy a boli rozobraté ešte v ten deň. Nedostatok akýchkoľvek fotografických dôkazov miatol každého a teórie sa stávali moc desivé na to, aby boli považované za pravdivé. Hordy sa totižto objavovali na verejných priestranstvách, námestiach, zanedbaných parkoch a neskôr aj v obývaných budovách a strechách. Ich konzistencia sa líšila od zmies kostí až po ľudské mäso, no nikdy sa neopakovala akoby boli iba experimentami šialeného vedca. Väčšinou stáli usporiadané v rovnakých vzdialenostiach, opisujúc hroty pomyselného štvorca, kým ich stabilita a vyspelosť ich konštrukcie desila nálezcov aj každého, kto aspoň kútikom oka videl ich pravú podobu alebo počul obavy hliadkujúcich strážnych. Podozrivá neprítomnosť akýchkoľvek videní ich stavby, či počutia zvukov zhotovenia vyzdvihla otázky inteligencie a aj viditeľnosti toho tvora. Po niekoľkých mesiacoch, miestni zanechali búrania pozoruhodných pilierov a namiesto toho nastražili pasce a v okolitých budovách umiestnili hliadky. Iba dobrovoľníci a tí najodvážnejší z ľudu držali stráž čakajúc na záhadné stvorenie a aj keď sa nikdy neukázalo, jeho kovové vrčanie ich z diaľky obchádzalo v širokých kruhoch, predtým než úplne zaniklo, ozývajúce sa v ich mysliach ešte dlho potom.

Spochybňovať inteligenciu toho zvieraťa boli nemysliteľné a ani tí najprimitívnejší v komunite nemohli poprieť jeho značne nadradený intelekt. Nevídanou prefíkanosťou, s akou stvorenie manévrovalo mimo zrakov ľudí, bola nemysliteľná, čím predčila aj tie najvnímavejšie šelmy známe ľudstvu. Aj na zábleskoch pohybov v spomienkach svedkov predtým, než svoju obeť vtiahlo do húštia, taktiež chýbali podrobnosti alebo len boli hrozivé na nich pomyslieť, mraziac pery v čistej hrôze. Rozmazané fotografie malého množstva pripravených amatérov taktiež nestačili ani na vytvorenie približnej podobizne onoho tvora.

Pokroky, čo obyvatelia Starého mesta robili, boli zanedbateľné. Medzi množstvom fotiek, ktoré si jednotlivé osady medzi sebou predávali sa stále viac a viac objavovali podvrhy a klamlivé pozorovania, no ich zdroj sa nikdy nenašiel. No aj napriek nastávajúcim problémom, či už z vonka alebo brucha komunít, miestni obstarali dôkaz, čo ohol ich tváre v úľaku a nehlasných výkrikoch, naznačujúci, že sama Smrť prišla na Zem na svoju poslednú žatvu. Zberač z Fieldstonu, komunity v severozápadnej časti regiónu, pristihol tvora s cudzincom, ďaleko od obvyklých miest, kde tvor zväčša putoval. I keď tvora nebolo na obrázkoch vidno, prenikavé kovové zavýjanie zaplnilo uši fotografa pri zhotovení každej z nich. Aspoň tak to tvrdil on a aj keď pravdivosť ich výrokov sa stretla s vážnymi pochybnosťami, vydesený pohľad na mužovej tvári a triaška počas jeho rozprávania presvedčili poslucháčov o jeho dôveryhodnosti.

Prítomnosť muža, s ktorým som zdieľal zvláštnu podobnosť, otriasla komunitami až od základov. V tmavom obleku vyzeral ako stratený, no rozhodnosť jeho krokov opustenými ulicami odrážala ich nadmernú znalosť. Väčšinu fotky zakrývali šmuhy, čo len sťažilo jeho identifikáciu a klobúk zakrývajúci mu tvár tomu bránil ešte väčšmi. Na prvých fotkách muž obrátený k lesu civel, hľadal ďalšieho cudzinca a možno priateľa prichádzajúceho z daného smeru, no keď známy hvizd ho zaplnil hrôzou, nebolo pochýb o povahe horlivo očakávaného spoločníka. "Rkrrrrrr- Rkrrrrr", napodobnil fotograf pazvuk opisujúc známu kakofóniu poslucháčom zhromažďujúcim okolo, chvejúcim sa, lapajúcich po dychu.

Ako sa rok blížil ku koncu, viac obrázkov uvidelo svetlo sveta, žiaľ žiadne z nich neprispelo k identifikácii neznámeho cestovateľa. Jeho fotografie, upozorňujúce na husté lesy, sa stali povestnými a zostali aj zachytené na maľbách, vyvesených naprieč regiónom v prosbe o zázrak. Povaha snímok po čase nadobudla iné tvary a so svojím novým pozadím dohnala miestnych do bodu šialenosti. Zobrazovali ho v srdciach komunít prechádzajúc sa rovnakými ulicami, ktorými sa každodenne vydávali oni vykračujúc si vedľa ich dvier ako na prechádzke, na ktorú sa vydával každú noc pred spánkom. Na jednej z nich obdivoval bronzovú sochu Cisára na námestí ako turista na zájazde. Tvár mu stále zakrýval vlnený klobúk, kým mechanické kvílenie ho nasledovalo všade, no miestni spali tvrdo, nevedomí si diabolského predstavenia.

V ten istý týždeň sa k ľuďom dostali fotky prvej podobizni. Nie však celkovej, ba ani čiastočnej, ale za to dostatočne hrozivej na to, aby obyvatelia Starého mesta docenili zlatú chuť nevedomosti.

Ohyzdné tvary odhalenej čeľuste tvora nezodpovedali ničomu doteraz videnému vo voľnej prírode či uväznenému v klietkach, no bez fotografie, vzápätí totižto spálenej, sa dá jej neprirodzenosť opísať len ťažko ale aj po spálení jej podobizeň prenasledovala každého, kto ju uvidel.

Jej autor nevedel, akú chybu napáchal, keď priniesol polaroidy do osady ani paniku a nespútanú hrôzu s nimi spätú. Možno práve vedel. Ľuďom tak netrvalo dlho, kým si vyvodili mierky zbytku tela skrývajúceho sa v húštinách. A keď tvorova celá podoba uzrela svetlo sveta, komunity upadli do depresie, najhlbšej krízy, akú toto pobrežie videlo.

Vráta zakričali. Železné steny pokryté nitkami pavučín hrdze len ťažko držali vlastnú váhu a časté stenanie oceľových trámov akoby nôh umierajúceho obra, to len potvrdzovalo hlásením o jej chýliacom sa zániku. A aj keď každý poryv vetra vyústil v neslýchaný pazvuk mohutnej konštrukcie, vráta rafinérie zostávali stále pevne zavreté.