Hrozba z temnoty

IX.

Naposledy som skontroloval hodinky na rukách a obávajúc sa ďalšej epizódy nevedomosti, som naznačil mužovi, aby priebeh rozprávania urýchlil. Prekvapujúce slová, že v rozprávaní už skončil, ma zaskočili.

Čo sa stalo z prízrakom z temnoty? Čo prinútilo Cisára zmeniť názor? Kto bol ten muž vo vrakoviskách a čo sa stalo s ľuďmi v Barkley? Prečo ich pokožka bola biela ako sneh a ich oči také prázdne života?

Magická opona opriadla oceľové komíny a neopísateľná vlna hrôzy prešla skrz mňa bez zjavného odporu a zasiahla aj predo mnou sediaceho spoločníka s ešte väčším údesom. Konštrukcia kvílila pod nepochopiteľným náporom, ktorý bol skrytý pred naším zrakom. Napriek tomu na mňa padla nechutná váha nevoľnosti a moje vedomie sa znova začínalo uberať na spánok. Závoj nebezpečia sa otrel o moju tvár s kvíliacim otvorením dvier, kde stál Wade Lilikins.

Muž vedľa mňa nahlas prehltol. Vrúcnym gestom ma Pán Lilikins pozval dnu. Závan smrti z útrob rafinérie ma ovial pocitom odhalenia a eutanázie, kým som pomalými krokmi opisoval vychodenú cestu k vrátam a pohľadom upretým na strnulú tvár mi uniklo strašidelné predstavenie otlačkov podo mnou. Predstavenie, ktoré by ma prinútilo odísť z tohto miesta a nikdy sa vrátiť, ani nevytvoriť myšlienku či nevybaviť si spomienku naň.

Omámený ľúbostnými slovami môjho spoločníka som mieril k vchodu, nevedomý si nebezpečenstva číhajúceho v jeho temnotách. Napoly bdelý a napoly v bezvedomí som prešiel vrátami, kde sa mi opojenému únavou podlomili nohy a tvrdo som dopadol na zem.

Rkrrrrrr - Rkrrrrrr. Mechanický škrek mi naplnil zvukovody prenikavým desom. Ako tomu bolo predtým, nedokážem určiť smer, z ktorého pochádzal či určiť jeho pôvod. Ale jediné čo viem, že rozsiahle priestory sa s podivnou ľahostajnosťou neunúvali nezapojiť do jeho skresľovania. Priamy a číry, koncentrovaný des ťažil moju hlavu ako balvan a ťahal ma nižšie a nižšie až na chladnú zem. Dvere za mnou zabuchnuté už od môjho vstupu akoby sklapnutím pasce zvýskli škrípavým dutým zadosťučinením. Steny ziapali, stará podlaha podo mnou vŕzgala ľudským krikom, zúfalým aj pre tie najzúfalejšie z obetí. Nič mi však nenahnalo taký strach ako podozrivé údery, so zúrivosťou a zúfalosťou dopadajúce spod podlahy akoby samo peklo sa pokúšalo dostať skrz na povrch. S uchom položeným na zemi som bol neznámou silou prinútený počúvať tie tajomné a strach naháňajúce údery na dotyk blízko.

Zovretie a únava na moment povolili, dostatočne na to, aby som znova ucítil zem pod nohami. Pozrel som hore, hodinky tikajú, tik - tak - tik, no nechávam ich zapnuté. Jediný zvuk, čo mi drží nepríčetnosť od mysle, ktorú nekonečné klenby nad hlavou ukrývajú. Rkrrr - Rkrrrrr. Pozerám vpred, no miestnosť je prázdna, okrem tmavého obleku a klobúku zavesenom na stene, no nepríjemný pocit stále pretrvával. Neznáma sila, tak prevažujúca a intenzívna, ma zatlačila vpred a podlamovala mi kolená pri každom náznaku úteku. Tma predo mnou ako nepriehľadná opona odhalila svoje tajomstvá až po jej otvorení. Tam stál, nie on ani ona, to, veľkolepý trón. Z diaľky nebolo možné rozoznať detaily, no rozmery boli napriek tomu zreteľné. Jeho nohy, mohutné stĺpy neustále meniacej sa a podivnej konzistencie sa týčili nado mnou ako piliere života, mäsité a živé. Sedadlo, na ktorom sa mal neznámy panovník sveta usadiť, bolo položené vo výške troch metrov a jeho opierky ďalšie 4 metre a operadlo ešte vyššie až nakoniec mizlo v tme nekonečnej klenby.

Podivnosť materiálu a spôsob, akým bol objekt zhotovený ma zaujal. I keď som stále pociťoval neznámu silu nútiacu ma k postupu vpred, po prejavení záujmu iba občas podopierala moje kroky a upravovala postupujúci smer. Čím bližšie som sa dostával k obludnému dielu nepochopiteľných výšok a groteskného zovňajšku, nijak nepodkopávajúci jeho veľkoleposť, iba nadnášajúci jeho desivú zlovestnosť, tým viac som si myslel, že sním. A bodaj by nie, podobné úkazy mohli byť iba produktom chorej či spiacej mysle, žiadúcej po akomkoľvek predstavení, kým telo zaslúžene oddychuje a nie mysle človeka, či príčetného inteligentného života.

Údery stále silneli a môj postup začínal strácať na prvotnom zaujatí a neviditeľná sila sa znova zmocnila mojej schránky, čím som sa stal len prostým pozorovateľom vlastných činov. Monštruózna konštrukcia naberala na konkrétnosti každým krokom a keď už ma od nej nedelil ani necelý meter, aj moje hlasivky podľahli nepoddajnému vplyvu a odmietli vydať môj vydesený krik. Mučiace kričanie dopadlo na moje uši ako britva a neznesiteľné údery taktiež zosilneli. Ako som si hneď uvedomil, no moja myseľ nechcela prijať podobné tvrdenie, stony vychádzali z trónu. Zúfalé výkriky stoviek siluet neschopných pohybu, spletených do nehybných útvarov diabolského trónu bohov. Matné mäsité siluety a ich kostené rámy obkresľovali obnažené telá so zarážajúcou výraznosťou. Pozorujúc úkazy iba ako prostý divák, stisol som viečka až boleli, aby som nemusel hľadieť na tú architektonickú hrôzu predo mnou,presahujúcu všetky hranice príčetnosti a ľudskosti.