Hrozba z temnoty

VIII.

Muž neprestal rozprávať ani po mojom úľaku spôsobenom neďalekou rafinériou. Jej komíny majestátne prebodávali nočnú klenbu až mizli v tme, kam oko už nedovidelo. Zastavil som ho a on začal od bodu, ktorý mi bol známy.

Prvá podobizeň monštra v rukách ľudí spôsobila popáleniny ako ktorýkoľvek žeravý uhlík. Spôsob, akým prekrucovala mysle, spochybňovala bezpečnosť usadlostí, omamovala produktivitu robotníkov, presiahol aj tie najpesimistickejšie obavy. Na komunity upadla pomyselná hmla, odstrašujúca ľudí aj od tých najmenších činov a povinností, ktoré udržiavali mesto v chode. Všetky aspekty spoločnosti zostali ochromené. Zberači prestali vychádzať na každodenné prieskumy, ľudia prestali chodiť do práce, či už na polia, mlyny, či potoky za hranicami ktoréhokoľvek z obsadených území a žiadne množstvo vyhrážok miestnych ozbrojených síl, či intenzita trestov a hrozieb ich nepresvedčila o opaku, keďže sa nemohla zmerať s tými vonku. Nedostatok jedla a základných ľudských potrieb zasiahol po celom území Starého mesta najmä spodnú vrstvu, no postupom času aj takzvaná elita pocítila dopad panickej krízy. Zvesti o zásobách, zapĺňajúce obrovské haly skladov až po strop prinútili ľudí, k rôznym činom, za ktoré neraz zaplatili životom. Mŕtve telá obetí guliek a brokov napĺňali prázdne diery, stávajúc sa tak jedlom pre Starého Vlka, meno, ktoré po vyslovení, hrôzou nechávalo nemé výkriky na tvárach všetkých v dosahu, avšak zavádzalo k nepravdivým predstavám, odlišných od skutočnej podoby, no napriek tomu priradenej k obludnému stvoreniu. Počty obyvateľov jednotlivých komunít klesali. Brány boli stále uzavreté a vychádzanie bez ozbrojeného sprievodu bolo výrazne neodporúčané.

Z vonka prichádzali ďalšie a ďalšie správy, či už videnia a fotky bežných pozorovateľov alebo varovania, domnienky a biologické a kartografické hlásenia, špecifických popisov a miest výskytu diabolského stvorenia. K ľuďom sa tieto nové informácie dostali len zriedka. A práve vďaka tomu, po masových popravách počas nábehov na sklady, panika, kvôli nedostatku jej prenášačov opadla, dovolím si až povedať, že úplne vymizla. Bez neustálych správ z vonku hrozba pominula. Taktiež k tomu dopomohli rozšírené zvesti o náleze mŕtveho tela Starého Vlka, rovnako aj falošné fotky a komuniké medzi hliadkami, ktoré ich autentickosť mali potvrdzovať.

Panika však naďalej pretrvávala vo priestoroch rafinérie, obývala jej siene a myseľ každého v nej. Vedeli, že využiť nazhromaždené telá ako potravu pre tú beštiu a odlákať jej pozornosť od nič netušiacich zberačov a osadníkov nebude definitívne riešenie, pokiaľ sa nechceli rovnakým spôsobom zbaviť životov zbytku preživšej populácie, ľahostajné prizeranie nepripadalo do úvahy.

Jednu daždivú noc vietor lámal strechy domov a napínal železnú konštrukciu rafinérie do neslýchaných stonov, z hlbín opustenej rafinérie sa drali na povrch neľudské škreky pokrývajúce celú plochu hudobnej stupnice. Nasledujúci deň, Cisár neprijímal hostí a neopúšťal priestory rafinérie. Až druhý týždeň, keď podozrenie jeho neprítomnosti vystúpilo do krajných medzí, sa rozhodol vyjsť z tmavých miestností znova na svetlo. Jeho chovanie akoby niekoho iného prebývajúceho v novom tele upútalo pozornosť najbližších poradcov. Na otázky však len vyhýbavými odpoveďami presviedčal o opaku. Pri jednom z prejavov, odstránil všetky pochybnosti o existencii Starého Vlka a dôkazy, čo tvrdili opak, nešťastne zhoreli v požiari neďaleko obludnej továrne. Očití svedkovia taktiež stiahli svoje výpovede a označili samých seba za klamárov a podvodníkov diskreditujúc svoje bývalé a súčasné aj všetky budúce tvrdenia.

O niekoľko dní začal pozývať jednotlivých obyvateľov ako ospravedlnenie za nedávne správanie, i keď podivné, nie tak podivné ako sama pozvánka. Od vtedy prúdili ľudia v stovkách do rafinérie a v stovkách, no zmenení k nepoznaniu, i keď s rovnakým zovňajškom, odchádzali späť ku každodenným životom.