Hrozba z temnoty

IV.

Prenikavé ozveny výstrelov sme striasli v spletitých uličkách betónového labyrintu, no ich dozvuky stále pískali v mojich ušiach. Masová nevyspelosť, ktorou títo ľudia trpeli, zdanlivo pôsobila na všetkých navôkol. Hrubý opar malátnosti a zatrpknutosti visel nad krajinou údajne už od neslávne známeho incidentu, ktorý ju odrezal od okolitého sveta. Zvrátenosť, s akou svedectvá ľudí z neďalekých miest podávali jeho charakter odhliadajúc od pochybného nadprirodzena niektorých z nich, mi naskakovala husia koža a robilo nevoľno.

Moje zdroje boli totiž postarší ľudia, ktorí mali s miestom a ľuďmi žijúcich v ňom možné spojenie, či osobné alebo obchodné, som nemal potrebu zisťovať. Ako som sa sám presvedčil, tak miestna mládež neoplývala značnými znalosťami o zabudnutom meste a ich jediné poznatky ležali na stránkach dejepisných kníh, ktoré boli taktiež v tomto smere obmedzené na jeho začiatky a nespomínali súčasný a ani jeho nedávny stav. Zato pri jeho vyslovení v prítomnosti ľudí, ktorých mladosť odvial čas, som sa dočkal pohoršených pohľadov a dvihnutých prstov, no aj napriek prvotnému náznaku sľubných výsledkov, vo väčšine prípadoch dotyční odmietali akokoľvek vysvetliť tajomno a dôvody ich odporu voči tomu prekliatemu miestu, čo ich odpovede robilo neuspokojivými a záver značným sklamaním.

Z čiastočných odpovedí a útržkov náznakov, pošeptaných iba v prítomnosti poľných vtákov plachtiacich na oblohe alebo pozerajúcich na nás z ríms a striech v značnom zúfalstve, tými, ktorým strach a poverčivosť nezamkla pery v danej veci, som neskôr doma skladal obrazy. Zjavy, ktoré ich konečná podoba vyniesla na povrch, objasňovali nielen všeobecnú mĺkvosť ale aj nedostatok poznatkov v poličkách librariátov mestských knižníc, ktoré mali byť mojím pôvodným zdrojom poznatkov. Zarážajúce odhalenia neúplných predstáv, nevysloviteľné v ich úplnej podobe, odhaľovali okolnosti nepatrného množstva písomných záznamov a úradných dokumentov, z čoho najnovšie z nich niesli dátum starý už vyše storočia.

Z toho mála dostupných dokumentov a záznamov, ktorých stránky sa ešte nepremenili v prach, som vyčítal neveľa vecí. Ich dôležitosť však presiahla ich počet, no bez zásadných výpovedí starších občanov našej komunity by mi jeho väčšia časť stále unikala. Finančné spisy, objavené v tmavých zákutiach Braidbollskej Univerzity, boli chronologickými zápisníkmi a presnými diármi účtovníkov odrážajúce obraz doby. Podľa nich, priemysel rozkvital. Rafinéria, postavená v centre mesta, prilákala do oblasti množstvo investorov a kvalitu ich služieb nemohol vytknúť ani jediný z nich. Kým prešiel mesiac, rafinériu v Barkley poznali na celom východnom pobreží a než prešiel rok, prisťahovalcov z Európy vítal jej známy názov. Vlastník, ktorého meno však spisy neobsiahli, sa samozrejme tešil z nadobudnutého bohatstva a slávy, no záznamy neukazovali žiadne impulzívne činy s nimi zvyčajne spojené. Robotníci ho podľa miestnych niesli na rukách pri každom uzavretom obchode, z čoho bolo vidieť, aký rešpekt a úctu k nemu chovali. Miestni rozprávali aj o jeho filantropií, ktorou obohacoval blízke regióny a neskôr aj miesta po celom svete. Ja sám som k nemu začínal pociťovať istý rešpekt a náklonnosť, i keď len z rozprávania, a chuť dozvedieť sa viac o jeho samaritánskych počinoch, no jeho meno zostáva záhadou aj do tohto dňa.

Záznamy zobrazujúce zárobky, výdaje a ďalšie peňažné pohyby boli smerom k prítomnosti čím ďalej tým neúplnejšie, čo ma nakoniec prinútilo siahnuť po výpovediach svedkov, no ich pohľad na vec býval takmer vždy povrchný, čo neprinieslo žiadané vysvetlenia. Avšak slová jediného z nich zavážili viac než slová tých ostatných, čo strhlo moju zvedavosť priamo naňho.

S rozhodnosťou a vzdorom v hlase a možno aj s túžbou zbaviť sa trápení minulosti, rovnako ako sa had zbavuje kože, mi rozprával o dobách vynechaných účtovnými knihami a pomáhal mi ich vyplniť. Často som si ich brával do jeho skromného príbytku na Hardling Street, kde som pre lepšiu predstavu udalostí pod jeho dohľadom vypĺňal miesta prázdnych cifier.

Knižnica, z ktorej som si materiály požičiaval, mi povedala o zanedbateľnej závažnosti, akú hrajú a dalo by sa aj povedať, že ma naliehali, aby aj naďalej zostali v mojom vlastníctve. Stránky obávaných rukopisov museli mať v sebe totiž symbolickú nechuť, napriek ich dôkladnom preštudovaní, tomu nič nenaznačovalo. Zárobky buď rástli alebo klesali, výdaje zobrazovali rovnaké správanie, no nikdy náhle. Nič nenaznačovalo či už finančné problémy alebo krach, čo náhly úpadok zápisov na nasledujúcich stranách robilo značne nepochopiteľným.

Hlboký hlas môjho informátora ma uistil o jeho dôveryhodnosti a podporil svoje tvrdenia fotografiami na stenách. Zobrazovali jeho a majiteľa s ďalšími pracovníkmi v rafinérii, smejúcich sa, sláviacich, užívajúcich si život. Ich úprimné priateľstvo bolo zjavné už na prvý pohľad. Prirodzenosť ich úsmevov a úškrnov, kým čakali na fotografa, ma prekvapila. Jeho povesť a úcta, ktorú voči nemu chovali, nebola neznáma, no byť to prvým dôkazom jeho postavenia, iba zabezpečila môj obdiv. Temné myšlienky a chýry zaplavili moju myseľ ako pripomienka ponurej skutočnosti. Prečo sa tieto usmievavé tváre zmenili na bezútešné chmúry? Čo nútilo miestnych utíchnuť iba pri zmienke neďalekej inštitúcie a jej bývalej slávy?

Kým moje úvahy došli ku koncu, siluety na nástenných fotografiách, podnietené súčasnou chorobnosťou myšlienok, sa zmenili na neživé schránky, steny krvácali, strop plakal slzy spomienok z dávnych časov, nostalgicky si ich prehrávajúc v nekončiacej slučke. Tento pohľad mi utkvel v pamäti a odvtedy, i keď iba kútikom oka, som pozrel na ohavný obraz, ich pusté tváre vychádzali do priestoru, zatiaľ čo ich snehobiele ruky, skrútené do fantastických uhlov, driapali po mne, naťahovali sa za životom a prosili o zľutovanie akoby som bol práve ja zodpovedný za tú ohavnú scénu.

Stiesnenosť, ktorá zmáhala moju myseľ, ma dohnala do bodu psychického zrútenia. Moje pravidelné návštevy sa zmenili na zriedkavé stretnutia a na určitý čas úplne prestali a aj po týždeň dlhom zotavení som stále váhal či ten prah ešte niekedy prekročím. Obrazy ma neustále prebúdzali zo snov, ich neviditeľný stisk bledých údov ma neprestajne tlačili do bodu ďalšieho zrútenia, no aj po ich zvesení zo stien som naďalej cítil ich zlovestnú prítomnosť. Pred mojim spoločníkom som sa pokúsil skryť vplyv, ktorý na mňa obrazce mali a moju neprítomnosť ospravedlniť prostou chorobou, no on až moc dobre vedel, aký dopad majú na ľudskú myseľ a neušli mu ani moje zovreté päste a stiahnuté hrdlo na našich prvých stretnutiach, prezrádzajúce moju duševnú nevyrovnanosť. Presvedčil som ho však o mojom zdraví a pokoji mojej mysle a pokračovali sme, kde sme pred mojim pádom do hlbokých depresii skončili.