Hrozba z temnoty

X.

Keď som otvoril oči dúfajúc v prebudenie v mojej posteli, kľačal som necelý palec od zvrátenej konštrukcie. Kvapky jej krvi neraz pokropili moju tvár prúdom úderov srdca z otvorených tepien obetí v tom viac než barbarskom pomníku. Telá urputne prosili o zľutovanie a smrť, neschopný však vo veci vyhovieť som uprene pozeral do ich očí, podprahove zdieľal ich bolesť. Ich šľachy spojené v jedno, kým ochabnuté svalstvo bránilo úniku, len oči, prázdne zrenice zbesnene upierali mojím smerom. Videl som v nich ale strach, čo bolo pochopiteľné, no ani známku či prejav záchrany, čo môj príchod mohol symbolizovať. Ich vytreštené oči akoby prosili o môj odchod a ja som im rád vyhovel. Odvracajúc zrak od barbarského diela som si napriek tomu povšimol ďalších detailov zraňujúcich moju myseľ ako nôž. Hlasy aj plač totiž patrili ženám, mužom aj drobným deťom zdobiacich opierky. Jeden hlas však vyčnieval, neostré písmeno "R" v jeho reči vyniklo spomedzi ostatných a zmätok v mojej mysli o to zosilnel. No akokoľvek som chcel, bezmocnému pocitu som sa neubránil.

Ich ústa, skrútené do strašlivej grimasy výkriku, zaplnili priestory rafinérie, znova sa očakávaná ozvena rozľahlej sály odmietala dostaviť. Boli to len spomienky na ich muky? Prosté spomienky dávneho času? Zachytené v polypoch a análoch dejín, čo nehybné pery pripomínali svojou príšernosťou?

Prisahal by som, že nepredstaviteľná hrôza trvala dlhšie než niekoľko sekúnd, ciferník hodiniek však neposunul svoje drobné údy ani o jeden stupienok, kým zovretie povolilo a znova som získal kontrolu nad telom. Okamžite som odobral groteskný trón zo zorného poľa a obrátil som sa k vrátam. Vo víre desu, potkýnajúc sa o vlastné nohy, som niekoľkokrát spadol na podlahu a znova započul ten až moc známy zvuk nárekov. Odsúdil som to ako predstavu, halucináciu spôsobenú nedostatkom spánku a nadmernému psychickému nátlaku. Priznávam, že moje teórie o tom, že sa čoskoro stanem jedným z nich prešli mojou hlavou viackrát než viem spočítať. Že sa pripojím k mase tiel a obnažím svoje vnútro svetu, možno budem obeť jednému z množstva bohov sveta. No toto nebol boh, žiadny boh by po podobných zverstvách netúžil, nenárokoval si ich, ešte k tomu ich sám zhotovil. Musel to byť diabol, démonický pomník kráľovi pekiel. Podobné myšlienkové pochody ma prinášali na hranu mentálneho zrútenia. Práve tieto novonadobudnuté myšlienky mi podmývali nohy a podlamovali kolená.

Spráchnivené drevo znenazdania povolilo a po otvorení odhalilo zlomené ostne hrazdy držiacej ma väzňom tejto zatuchnutej komnaty. Wade Lilikins, či jeho mŕtvolná schránka ma sledovala bezodnými očami zo stožiaru oproti, kým sa mu nohy voľne kývali a bez odporu ohýbali v silnom vetre ako bežím po príjazdovej ceste a ruším jej doterajšiu jednotvárnosť. Dnešný dážď mal zmyť všetky stopy, no ako pripomienka na surové veci, ktoré tú získali podobu po dlhom čase v myšlienkach autorovej nepríčetnej mysle, pretrvali až niekoľko desaťročí, nevedno či vôbec zaniknú.

Mesačných svetlom zakrytý kopec, neveľmi strmý ale zradný, ma niekoľkokrát poslal k zemi s výkrikom v hrdle, čo tvrdá zem po páde premenila na sípavý šepot. S pocitom nevysloviteľnej hrôzy, však prameniacej z neznáma som si razil cestu úzkymi uličkami mŕtveho mesta akoby boli známou súčasťou mojich denných prechádzok. Každá ulička ešte pred hodinou tajomná, mi prišla dôverne známa a každá odbočka dokonale preskúmaná s až hrozivou presnosťou a detailnosťou jej pôvodného obyvateľa.

Neviditeľná hrozba akoby siahala na moje telo, doháňala ma každým krokom, kým opona smrti ma halila v zúfalosti a kriku. Uličky som v tuctoch nechával za sebou, tie pravé z nich vyberal a riadil sa nimi, kým ich ošúpané omietky mi mihali svoje vystavené zničené telá pre očami. Až strašidelná znalosť betónového komplexu mi v besnom behu unikla a pocit jej úplnej prirodzenosti ma poháňal vpred.

Neopísateľná úzkosť rozsiahlych uličiek zmizla akonáhle som na tvári ucítil studený vietor na tom nešťastnom predmestí. Telá od môjho náhleho odchodu neopustili svoje miesto a v neprirodzených uhloch pokrývali priestor tržnice. Ich hrude preliačené v prázdnych schránkach, ich končatiny prehnuté vo fantastických náklonoch. Na spojoch ramien, predlaktí a zápästí, všetky v neprirodzenom uvoľnení, zívali diery dovoľujúce pohľad do prázdna vnútrajška. Schránky bez kostí, okradnuté o svoje vnútro prázdnymi očami hľadeli z neďalekých rámov okien obávajúc sa stretu.

Brána, akoby čakajúca na môj prechod, zívala dokorán v neodmysliteľnom bezpečí. Hrozby, ktoré lesy ukrývali, sa s tými za stenami nemohli zmerať a tak, aj keď som prebehol skrz otvor do nepriezračnej tmy lesa, som zastal a začal splácať kyslíkový dlh i s na mne upretými očami predátorov, až moc vydesenými novou neviditeľnou hrôzou, čo teraz obývala ich teritórium. Práve tá nemenovaná prítomnosť čistej hrôzy zakrpatela výhonky pod nohami a úbohé piskoty šeliem nad čistotou tej hrôzy zaplnili okolie magickou harmóniou.

Opojený v čaru okolia som znova podľahol neviditeľnej entite, no tentoraz hlbšie a intenzívnejšie ako predtým. Moje nohy pevne zvierali vyčerpané šľachy, pod nimi chladila mokrá zem. Jej zovretie bolo jedinečné, nie na fyzickej úrovni to viem isto, napriek tomu stisla rameno a vyrazila dych, všetko zároveň, no bez zjavnej námahy či zámeru. Moju myseľ obklopila primitívna, jednoduchá čiernota, riadená pudmi a túžbami. Temné myšlienky, nehodné ani tých najvyšších trestov, ma zapĺňali blaženosťou a ich túžby a pudy, tak jasné a jednotvárne v novom svetle mi ukázali ich druhú tvár. Neviditeľná hrôza, tak cudzia a vzdialená všetkým aspektom života, ma prosila o prijatie, dožadovala sa ho, nárokovala ako princ otcov trón, aby aspoň usadla po mojej pravici. Zaskočený prebiehajúcou zmesou pocitov hľadel som vpred bez známky strachu či obáv, pretože jej vrelá blízkosť utišovala moje zmysly v opojnom náručí pravdy a krvi. Súboj zvádzaný s neznámou už mi svedomie zabraňovalo nazývať čo i len miernou roztržkou a nič iné než vrúcne stretnutie starých priateľov mi nepridalo dostatočne vhodné.

Rkrrrrr - Rkrrrrr: vravela hrôza, tak krotká a jemná vo svojom vnútri, dobromyseľná a hebká navonok. Rkrrrrr - Rkrrrrr: odpovedal som neznámym, no zároveň akoby rodným jazykom do tmy noci, kde vlci zavyli zmätene na odpoveď a vtáci nebojácne vypli hrude, no vzápätí ich skrčili a hromadne narušili nedotknutosť listov vystrašeným útekom.

Rkrrrrr - Rkrrrrr: zvolala na pozdrav, nežná v hlase, hebká navonok, i keď neschopná dotyku a ja neschopný ho dať. Rkrrrrr - Rkrrrrr: ohradil som sa urazene a s neoblomnými myšlienkami, zdieľanými naprieč mysľou a pod vyhrážkou smrti navrhol prímerie. Po chvíľke zaváhania ako odozva prišiel pocit blaženosti. Neopísateľnej, skutočnej čírej jednoty. Jedno telo, jedna myseľ, jeden hlas.

Rkrrrr - Rkrrrr.