Kým som si Ťa vybrala

5. Chlap s červeným šálom

Človek by si pomyslel, že keď má konečne jeden deň pre seba a môže si dlhšie pospať tak sa zobudí ako nový človek, a ak by počas noci odišli aj všetky problémy tak by som si myslela, že som v nejakej rozprávke.

Opak bol však pravdou. Zobudil ma Brunov chvost, ktorým mi pošteklil nos a ja som si musela kýchnuť.

"Bruno, už aj vypadni z postele!" Mávla som rukou a zhodila ho dole na podlahu a ako odpoveď som dostala len podráždené zamňaukanie. Zhlboka som si vydýchla a pretrela oči.

"Dopekla!" Zanadávala som, keď som sa pozrela na mobil a zistila koľko je hodín. Už dávno som mala byť hore, nehovoriac o tom, že Bruno už určite zomieral od hladu a aj ja, čo mi dosť najavo dal môj žalúdok hlasným škvŕkaním.

"Prepáč mi to." Ospravedlnila som sa mu, pohladkala ho a dala mu misku s granulami. Momentálne som si pripadala ako starena na dôchodku, ktorá žije s mačkami a už jej z toho tak prepínať, že sa rozpráva s vlastným kocúrom o svojom živote.

"Ovocný Alebo bylinkový?" Cinkla mi správa na mobil a ja som si spomenula, čo sa to vlastne včera stalo a k čomu ma Veronika prinútila. Už som mala mobil v ruke a chcela som to dnešné stretnutie zrušiť, ale Potom som si pohltila konverzácia medzi mnou a Lukášom a z trucu som si povedala, že za skúšku nič nedám. Veď koniec koncov, nikde nieje napísané, že Dávid sa mi bude páčiť, alebo dokonca ja jemu.

"To záleží od toho akú mám náladu."

Bolo už toľko hodín, že som nestihla raňajky, ale hneď obed, ktorý som samozrejme nemala navarený, tak som si spravila palacinky s ovocím a nutelou. Toto jedlo bolo vždy moja záchrana, keď som bola hladná ale nemala som čas nič vymýšľať. Vonku zúrila zima a mala som pocit, že ten hore ma naozaj nenávidí, keď som zistila, že počas noci nasnežilo viac ako 10 cm snehu a ja som nemala vôbec chuť odpratávať auto od snehu. Neznášala som to, rovnako aj celú zimu a toto chladné počasie. Prečo nemôže byť celý rok teplo? Aha, jasné. Sme na Slovenskom.

Tento sveter, alebo ten rolák s vestičkou? Chcela som si obliecť niečo príjemné, jednoduché a hlavne teplé. Takto dlho som sa hádam nerozhodovala nikdy predtým, vlastne ani neviem prečo som chcela spraviť na Dávida taký dojem, pretože ak by som sa mala obliecť naozaj podľa toho aby som sa cítila dobre, boli by to legíny a vyťahané tričko.

Tak a je to tu. Vzdychla som si, keď som si navliekla na nohy čižmy takmer po kolená a obliekla sa do kabátu. Tohto stretnutia som sa možno bála viac ako faktu, že s Lukášom sme sa už definitívne rozišli. Na druhej strane sa moje druhe ja tešilo, tešila som sa z toho, že idem s niekym von, s niekym kto sa ku mne správa dobre a s niekym koho vôbec ale vôbec nepoznám.

"Dopekla! Čo to robím?! Nemala by som tam ísť, veď ho ani nepoznám, čo ak je to nejaký úchyl, nasype mi niečo do čaju, odvezie ma niekam do svojho brlohu, a bude ma držať ako väzňa, kým nezomriem od hladu?" Spanikárila som, až tak že sa mi od strachu začali triasť ruky.

Tie kriminálky už musím prestať pozerať, nerobí mi to žiadnu dobrotu. Rázne som si rozkázala a pevne rozhodnutá, som otvorila dvere od bytu a išla smerom do mesta, pre tento krát radšej pešo. Nechcela som pokúšať šťastie.

"Arch Caffé" Stála som pár metrov od kaviarne, v ktorej sme sa mali stretnúť. Znova som zaváhala, ísť? Nebola som pevne rozhodnutá, ale niečo mi hovorilo aby som to vyskúšala. Zhlboka som sa nadýchla, uhladila vlasy, pretože mi ich vietor cestou do mesta rozfúkal na každú stranu a snažila si spomenúť, ako by mal Dávid vyzerať, teda okrem toho červeného šálu, ktorý by mal mať.

Ako prvé čo som spravila keď som vstúpila do dverí kaviarne, obzrela som si všetky stoly a hľadala chlapa s červeným šálom. Pri barovom pulte sedeli dve dievčatá, zrejme čašníčkine kamarátky, pretože sa o niečom horúčkovito rozprávali. Pohľad mi padol na prvý stôl, hneď v rohu miestnosti. Tam boli dve deti, ktoré sa hrabali v zákusku, mali celé ústa od čokolády a mama ich hrešila aby tak rýchlo nejedli, že im bude zle. Hneď vedľa bol stôl prázdny, pri ďalšom sedel zamilovaný pár, usúdila som tak podľa toho, že jednou rukou jedli zákusok a druhou sa držali na stole za ruky a v tom ďalšom, bol chlap. Sedel sám, pil kávu, na stole mal položený mobil, v ktorom zrejme niečo hľadal a mal okolo krku červený šál. Zovrelo mi žalúdok, srdce vynechalo zopár úderov a pred hlavou som takmer uvidela hviezdičky. Preboha, veď ten chlap by mi mohol byť otec. V tej chvíli som nevedela, čo mám robiť. Nechcela som byť neslušná a na dohodnutú schôdzku neprísť, ale takisto som nemala v pláne stráviť dnešné poobedie na čaji s niekym, kto by mi pripomínal môjho otca. Na päte som sa otočila vo dverách, tak, že si ma dotyčný ani nestihol všimnúť a ako víchor som sa z kaviarne vytratila.

Síce ma nikto nenaháňal, ale pridala som do kroku, až to vyzeralo tak akoby som pred niekym utekala. Obzrela som sa za seba, aby som sa uistila, že z kaviarne nikto nevyšiel, keď vtom, som zabalansovala na zamrznutom chodníku, pošmykla sa a svojou rýchlosťou spolu so mnou zhodila niekoho na zem.