Kým som si Ťa vybrala

2. Vo víne je pravda

Dávidovu správu som si síce prečítala, ale moju odpoveď nedostal. Nemohla som. Aspoň nie teraz a v tomto stave. Tak ako každý deň, aj teraz som skontrolovala Lukášov facebook, ale celý chat obsahoval len moje nekončiace správy plné beznádeje a vyprosovania ho aspoň o to aby mi dal vedieť, že je v poriadku, po týždni ma to ale prestalo baviť. Nevládala som sa celé dni len utápať v bolesti a trápiť sa nad všetkými zlými myšlienkami, ktoré dokázali moju hlavu napadnúť. Bola som ako tichý divák, ktorý čakal na to, čo sa začne diať ďalej s jeho životom, a aby toho nebolo málo, v tom všetkom sa mi ozval Dávid a nejakým zázračným spôsobom bol po 4 rokoch jediným chlapom, s ktorým by som dokázala ísť na kávu, aj keď som ho vôbec nepoznala.

"No nič, takto to ďalej nepôjde." Poznamenala som, odložila mobil a vybrala sa pozrieť do chladničky, kde na mňa čakalo chladené červené víno. Toľko čo som ho naliala do pohára a zapla seriál mi zazvonil zvonček. Ostala som prekvapená, pretože som nikoho nečakala, no bežala som otvoriť dvere.

"Ahoj, prepáč, že som sem takto vtrhla ale.." Odmlčala sa, keď zbadala na stole pohár s vínom.

".. vidím že, dnes ani nebudeš robiť nič produktívne a ja mám tiež chuť si dať aspoň jeden pohárik." Zasmiala som sa, táto, žena, mi bola v tento hrozný deň jednou veľkou spásou.

"Veronika, som rada, že si prišla. Naozaj." Nečakala som, kým si dá dole kabát a ihneď som ju objala, pretože ona veľmi dobre vedela, že toto som potrebovala.

"Ja len dúfam, že si nezačala bezo mňa, lebo čím viac ty vypiješ, tým menej mi ostane." Zažartovala a presunula sa do obývačky a podľa slov, ktoré povedala som usúdila, že išla privítať Bruna.

"Nevedela som, že dnes prídeš." Podala som jej pohár do ruky a ona ho s radosťou prijala.

"Musela som, pretože sa o teba bojím." Jej slová mi spôsobili, to že sa do mojich očí natlačili slzy. Neznášala som na sebe to, že som bola tak prekliato citlivá, a všetko, naozaj všetko ma dokázalo rozplakať. Rukou som si zložila okuliare z nosa a pretrela si slzy.

"Radšej sa napijme." Pozdvihli sme poháre a po chvíľke sa miestnosťou ozvalo štrngnutie.

..

"Pozri, hovorím ti to už minimálne rok a ty ma stále nepočúvaš. Lukáš nieje muž pre teba. Nezaslúži si ťa, ani v najmenšom. Toto nerobí chlap, ktorý, ženu miluje a váži si ju. Pozri sa na seba. Si úplne iná ako keď si ho nepoznala. Zmenil ťa, občas už ani neviem, či si to naozaj ty. Kedysi sme sa toľko smiali, a teraz? Zakaždým keď k tebe prídem, tak plačeš. Nie .. ja, sa na to nemôžem pozerať, ako sa ničíš. Nemôžeš takto žiť, čakať na to čo on spraví a ty aj napriek tomu, všetkému, zabudneš ako ti všetkým ublížil a znovu mu odpustíš. Pozri, ak sa rozhodol, že ťa vyškrtne takýmto hnusným spôsobom zo svojho života, tak by si mala byť šťastná. Uľahčil ti to a ty ani len netušíš ako veľmi mu aspoň za toto môžeš byť vďačná." Prehovorila mi do duše Veronika, tak ako som to od nej žiadala zakaždým, keď sme sa s Lukášom pohádali. Vedela som, že už ho naozaj nebudem mať nijakým spôsobom obhájiť, pretože všetko to čo sa udialo v posledných dňoch už aj mňa samú začínalo presviedčať o tom, že toto nieje naozaj naša spoločná cesta a potom tam bol aj Dávid.

Už som myslím hovorila o tom, ako to dopadne keď si položím otázku"Môže byť toto ešte horšie?" , no a niečo takéto sa mi stalo aj pred pár dňami, keď som v zápale nervov z toho, že sa mi Lukáš vôbec neozýva vykríkla túto zákernú otázku a vtedy sa to všetko začalo.

Za celé 3 roky vzťahu som nemala potrebu byť v kontakte s inými mužmi, ale vtedy, som si na jeden okamih povedala "Prečo nie? Veď ani nerobím nič zlé. Len sa chcem s niekym porozprávať, chcem niekomu povedať aký som mala deň, ako sa cítim a Dávida to zaujímalo." 

Pýtal sa na mňa, na to čo robím, kde pracujem a či niekoho mám, a ja som vtedy zaklamala. Zaklamala som, že som sa s mojim priateľom rozišla, aj keď vlastne som ani nevedela prečo. Prisahám, že v tom momente som začala nenávidieť aj samú seba za to, čo cítim, pretože najradšej by som nechcela cítiť nič. Nenávidela som sa za to, že som toho idiota potrebovala, aj keď mi ubližoval svojim správaním. Nenávidela som sa za to, že som premýšľala nad tým, aké by to bolo keby som sa lepšie spoznala s Dávidom a nenávidela som sa aj za to, do akej odpornej situácie som sa dokázala dostať. Naozaj mi nevedel nikto pomôcť, a najhoršie na tom bolo to, že som to nedokázala ani ja. Nechcela som sa pohnúť zo zlého vzťahu lebo už sme boli tak ďaleko a zakaždým som si povedala, že keď už sme zvládli toľko príšerných vecí, zvládneme aj toto, ale pravdou bolo, že jediný, kto to všetko zvládal som bola ja. Ja jediná som išla zachraňovať náš vzťah, keď on spravil chybu. Nevedel o mňa znovu zabojovať, pretože už vedel že ma má, že už nič viac nepotrebuje, pretože aj keď sa bude správať ako najväčšia sviňa, ja mu odpustím a budem sa tváriť, že sa nič nestalo.