Kým som si Ťa vybrala

4. Povedala som si "Dosť!"

"Dnes sme sa s Lukášom znova pohádali. Chcela som ustúpiť, koniec koncov to som robila vždy. Vždy keď sme sa pohádali, som pristúpila k tomu, že má pravdu, a chcela sa čím skôr udobriť. Neviem prečo, ale hádky s ním ma vyčerpávali. Bála som sa, že by som ostala sama, že by sa so mnou rozišiel, že by som znova musela niekde začať odznova. Zvykla som si na neho, a vlastne už aj na to ako sa ku mne správal. Nebol vždy zlý, ale málokedy zase dobrý.

Dnes sa mi nenápadne snažil naznačiť, že som trochu pribrala a mala by som s tým niečo robiť, lebo sa mu to nepáči. To naozaj? Nepripadala som si až tak veľmi tučná, nemala som síce vyšportovanú postavu, ale tiež musím uznať, že za posledné mesiace som na seba mala možno trochu menej času. Už som si vyčítala naozaj všetko, aj to čo som chcela v danom momente tak spraviť, som o pár minút oľutovala, pretože som si pomyslela, že jemu sa to nebude páčiť.

Ale dnes už som si povedala dosť, prečo by ma mal urážať niekto, a ponižovať a aby som to ešte niekomu trpela? Dnes sa vo mne niečo zlomilo, dnes som si povedala, že aj napriek všetkému sa musím postaviť na vlastné nohy a spraviť vo svojom živote jednu obrovskú zmenu. POVEDAŤ NIE! Pretože práve toto by nečakal, nečakal, že sa odtrhnem z reťaze a poviem svoj názor.

A možno aj to ho naštvalo, že odišiel. Zbalil si svoje veci, ako vždy keď odchádza do Prahy a nepovedal mi nič. Ani zbohom, ani kde ide alebo kedy sa vráti. Prvé 2 dni som si myslela, že odišiel k rodičom. Robieval to tak, keď si chcel vyčistiť hlavu a porozmýšľať nad tým čo bude ďalej robiť, ale to mi vždy zavolala jeho mama, že je u nich aby som sa o neho nebála. Tentokrát sa mi však nikto neozval. Volala som mu, aj keď som na neho bola naštvaná, písala som mu hádam milión správ, ale keď som videla, že je nedostupný a na správy neodpovedá prestalo ma to po pár dňoch baviť. Síce som sa stále bála, ale už mi to začínalo byť jedno. Toto by dospelý a zrelo uvažujúci človek nespravil, koniec koncov, v týchto dňoch mal už aj tak ísť do Prahy na služobnú cestu tak som počítala s tým, že bude tam.

Volala mi aj Veronika, nechcela som jej najprv povedať čo sa stalo, ale keď ma nechtiac prekvapila v byte a uvidela ma s opuchnutými očami, snažiac utrieť si slzy vybuchla aj ona. Vraj ak sa vráti domov a bude sa tváriť, že sa nič nestalo, vlastnoručne mu rozbije nos. Mám ju rada, ak by som nemala ju, neviem kde by som bola. Ako malú ma vytiahla z každého problému, a zrejme tomu nebolo ani tentokrát inak. Ona videla jasné riešenie - kašlať na Lukáša a začať odznova, ja som zase nemala odvahu. Aj keď som bola nahnevaná, bála som sa. Vždy keď som sa pozrela do minulosti, uvedomila som si, že všetkých mojich priateľov som počas tých rokov čo som bola vo vzťahu pomaličky, nenápadne odpratala. Až na Veroniku, tá so mnou ostala, aj napriek tomu, že už dlhší čas bola proti tomuto vzťahu.

Asi áno, mala by som si dať 3 facky a spamätať sa. Počkám, nič iné mi neostáva.

A vlastne, ešte niečo som chcela napísať. Pred týždňom sme mali v našej firme školenie ohľadom daňového priznania, čo nieje až tak zaujímavé. Ale po školení, sme sa kolegovia išli najesť do reštaurácie, ktorú navrhla Simona, vraj ju nedávno otvorili a veľmi si ju chválila. Bolo mi to jedno, nebola som hladná, alebo skôr som nemala chuť jesť, ale aby sa na mňa nepozerali ako na blbca, neprotestovala som. Jedlo bolo ozaj výborné, konečne sa niekomu v našom meste podarilo otvoriť niečo, čo stálo za to. Všetci si jedlo veľmi pochvaľovali, a keď som išla zaplatiť spoločný účet na firmu, pri pulte mi čašníčka dala do rúk malý papier. Nevšímala som si to, odložila som si ho do kabátu a náhodne mi vypadol, keď som si vybrala mobil z vrecka. Na tom lístočku bolo len telefónne číslo a menom Dávid. "