Kým som si Ťa vybrala

6. Ľad pod nohami

"Veľmi sa ospravedlňujem. Mrzí ma to, je to moja chyba, naozaj som nechcela, nič sa vám nestalo? Ste v poriadku?" Vychrlila som zo seba tak rýchlo, že človek, ktorý ležal spolu so mnou na chodníku sa ani nestihol spamätať z toho čo sa stalo. Otočila som sa z chrbta smerom k človeku, ktorého som zrazila a na chvíľu som stratila reč. Vedľa mňa ležala obrovská mužská postava, ktorá sa snažila zodvihnúť. Vyzeralo to veľmi komicky, až sa mi v jednej chvíli nadvihli obidva kútiky úst. 

"Prosím vás, nabudúce sa netreba tak ponáhľať, čo ste tam videli ducha? Veď ste si mohli ublížiť." Skonštatoval a jednou rukou si prešiel po zátylku. " .. alebo aj mne." Dodal. 

Ak by ma v tej chvíli niekto videl, pokojne by ma mohol prirovnať k paradajke. Moje líca horeli, nie len od zimy ale aj od hanby. V tej chvíli som sa chcela prepadnúť pod zem. 

"Už som sa ospravedlnila, bola to moja chyba." Snažila som si upraviť čiapku na hlave a nejakým spôsobom sa postaviť. 

"Pomôžem vám. Chyťte sa ma." Džentlmensky mi podal ruku, aj keď z jeho tónu hlasu som usúdila, že bol dosť naštvaný a ovládal sa len pretože, že som žena. S neochotou som sa ho chytila za ruku a snažila sa zodvihnúť, aj keď sa mi nohy stále šmýkali. "Pomaly, takto tu budeme donekonečna." Zamrmlal otrávene a silno sa napriahol aby ma zodvihol. 

"Ďakujem." Slušne som odvetila a snažila sa zo svojho kabáta a nohavíc dať dole sneh, ktorý sa na mňa nalepil. Nastála chvíľa ticha a dotyčný sa na mňa len prizeral. Pozdvihla som zrak od svojho oblečenia a pozrela sa mu do tváre, mal na nej úškrn. "To blato a kamienky asi s rukou dole nepôjdu, či myslíte, že áno?" Pobavene sa zasmial a pozrel sa aj na svoje oblečenie, ktoré bolo vo veľmi podobnom stave ako to moje. 

Neodpovedala som mu, iba som nevinne a ospravedlňujúco kývla ramenami. Vo chvíli ako som sa rozhodla spraviť krok vpred, som zacítila bolesť. Bol to kotník, na pravú nohu som sa takmer nemohla postaviť. Nechcela som to dotyčnému povedať, ale nevedela som si predstaviť ako v takomto stave prejdem až dole na sídlisko do bytu. 

"Tak ja pôjdem, ponáhľam sa." Vykročila som vpred kuľhavým krokom. Až po pár minútach som si uvedomila, že idem zlým smerom. Zanadávala som si a otočila som sa naspať aby som sa vrátila na správnu cestu. tajne som dúfala, že toho vysokého muža už nestretnem.Po chvíľke skackania keď som sa blížila k miestu, kde sa mi stala nehoda som si všimla, že ten koho som zrazila tam ešte stále stojí. V ruke mal mobil a zrejme sa chcel niekomu dovolať, ale nikto mu nedvíhal. To som usúdila z toho ako nadával. Prehltla som nasucho, zaťala zuby a začala kráčať smerom k nemu, nemala som na výber. Bola to jediná cesta, ktorou som sa mohla dostať domov. Snažila som sa dať najavo, akoby sa nič nestalo, a prešla okolo neho. Dúfala som, že si ma nevšimne. Už som sa mu úspešne vzdialila, keď v tom som začula hlas.  

"Vidím, že tá noha vás veľmi bolí. Prečo ste taká tvrdohlavá? Mali ste mi to povedať hneď." Kým som sa stihla otočiť už stál pri mne. Nechápavo som sa na neho pozrela. 

"Ach vy ženy." Pokrútil hlavou a vzal ma na ruky. "Pusťte ma, dajte ma dole!" Hemžila som sa mu v rukách, ale bol dosť silný. Aj keď som sa mu snažila vymaniť zo zovretia pevných rúk, upokojila som sa, keď mi povedal, že ma zanesie na neďalekú pohotovosť aby sa mi na kotník pozreli. Zvyšných pár minút som si len užívala pocit, že nemusím namáhať svoju nohu a mala som šťastie na tohto obrovského a silného chlapa. Na ulici som si všimla zopár začudovaných pohľadov, nakoľko bolo poobedie a ľudia brázdili ulicami mesta. 

...

"Tak ako tá noha vyzerá Martin?" Spýtal sa, keď ma doktor vyprevádzal von z ordinácie. 

"Nič vážne, iba vytknutý členok. Zopár dní to bude bolieť, treba oddychovať a nohu nenamáhať." Prikývol a podal mi do ruky recept, na nejakú mastičku, ktorá mi uľaví od opuchu a bolesti. 

"Tak a teraz vás tu už s ním nechám, určite sa o vás dobre postará. To mu ide najlepšie." Žmurkol na neho a zavolal ďalšieho pacienta. Mala som v pláne si zavolať taxi aby ma odviezol domov, no potom som pozrela na moju zabalenú nohu v obväzoch a čižmu, ktorú som mala v ruke.  Chtiac alebo nechtiac som znovu musela tohto človeka požiadať o pomoc. 

"Vy sa poznáte?" 

"S Martinom? Noo, áno. Je to môj brat, ale neberte ho tak vážne. Občas ani sám nevie čo hovorí." Postavil sa z lavičky a snažil sa ma pridržať pretože som strácala rovnováhu. 

"Tak teda dobre, postavte sa bokom nech vás znovu vezmem na ruky, odveziem vás domov." V duchu som bola vďačná za to, že to navrhol sám a ja som sa mu nemusela prosiť, aj keď môj biedny stav to asi spravil za mňa. Prehodila som si čižmu do druhej ruky a tou jednou som sa ho držala okolo krku, zatiaľ čo ma niesol von z nemocnice. 

"To takto pôjdeme, cez celé mesto?"

"To, že som vás doteraz nosil neznamená, že ma nebolia ruky." Po tejto odpovedi som radšej už bola ticho, zrejme bol dosť nahnevaný a k tomu dnes stretol ešte aj mňa. 

Nasadli sme do auta, ktoré patrilo jeho bratovi. Usúdila som tak po tom, čo som na osviežovači vzduchu našla fotku Martina s nejakou brunetkou. Pomyslela som si, že toto bol asi dosť nevhodný darček. "Adresa?" Pozrel sa na mňa a ja som si konečne všimla jeho oči. Boli orieškovo hnedé, presne ako jeho vlasy. 

"Priemyselná 8." Nechápavo sa na mňa pozrel. "Vyzerám tak, že mám v hlave GPS?" 

"A nemám náhodou šoférovať ja?" Už mi to nedalo a musela som mu uštipačne odpovedať. Hlasno si povzdychol a ešte raz sa ma teda spýtal, kde sa to vlastne nachádza. Podrobne som mu vysvetlila cestu a keď naštartoval auto, ostali sme obaja ticho. Ja som myslela na to, kedy sa už tento hrozný deň skončí a budem si môcť dať doma pohár vína. Tak som si spomenula na Dávida, alebo teda uja Dávida? V odraze čelného skla auta som si všimla len môj kyslý a zhrozený pohľad. Nevedela som čo bolo v tomto momente horšie, moja nepríjemná situácia alebo ten odraz v tom skle, na ktorý som sa práve pozerala. 

"Tak a sme tu." Zaparkoval auto neďaleko vchodu k bytom a ja som si odopla pás. 

"Vďaka, ďalej to už zvládnem sama." Otvorila som si dvere, ale ešte predtým schmatla moju čižmu do ruky a pokúšala sa dostať von z auta. 

"Preboha nebláznite, chcete si polámať aj tú druhú nohu?!Ako budete potom chodiť?"

"Pre mňa za mňa aj na kolieskových korčuliach, len nech už som doma na gauči." Zamrmlala som si a postavila sa na jednu nohu, tú druhú som držala vo vzduchu a pridržiavala sa auta. 

Nakoniec ma predsa len odprevadil až k výťahu, nedal si povedať, vraj keď to bez ujmu na zdraví zvládol až sem, tak ho tých pár metrov nezabije. 

Tak to som sa riadne rozpísala, najprv som nevedela o čom a potom ma chytil sarkastický humor, teda aspoň som sa snažila. :-D zaujímal by ma váš názor na príbeh, ak to teda aspoň niekto číta.