Kým som si Ťa vybrala

3. Teplý čaj a deka

"Ten Dávid sa mi páči, však si prijala jeho pozvanie?!" Zvedavo sa na mňa pozrela Veronika a odpila si posledný dúšok červenej tekutiny. Odmlčala som sa.

"Michaela! Neopováž sa mi povedať, že si odmietla!" Zvýšila hlas až som sa preľakla, potom som si len spomenula, že som bola taký sebec, že som mu vlastne ani neodpísala.

"Nie, len som si správu prečítala, no nespravila som nič. V tej chvíli som nevedela,.. jednoducho sa nedokážem pozrieť do oči niekomu, komu som klamala a nepriznať sa. Som jeden veľký zbabelec." Skleslo som poznamenala, ale tento fakt vo mne vzbudil značný nárast nervozity.

"A v čom si mu akože klamala?"

"No predsa v tom, že sme sa s Lukášom rozišli."

"Ešte raz mi spomenieš jeho meno a prisahám, že dostaneš pozdrav od mojej dlane! Neklamala si mu, rozišli ste sa! Takto sa nespráva dospelý chlap a mala by si si to uvedomiť aj ty, pretože v momente ako si mu to napísala si to takto cítila aj ty a už to v žiadnom prípade nevrátiš späť." Nahnevane sa zodvihla z kresla a schmatla môj mobil, ktorý bol položený na stolíku pri telke.

"Čo ideš spraviť?" Hneď som sa postavila za ňou a snažila sa jej vytrhnúť môj mobil z rúk, ale bolo neskoro a ani som sa už nevládala s ňou nadierať, pretože zase mala tak sakramentsky bolestivú pravdu, len teraz neviem či som si to uvedomila vďaka nej, alebo tomu vínu, ktoré mi kolovalo v mojich žilách.

"Nemám nič na pláne, a ty? :-) Veľmi rada s tebou niekam zájdem."

"Zabijem ťa!" Zúrila som, no musím sa priznať, jeden celkom maličký kúsok zo mňa, bol vďačný za to, že to spravila, pretože inak by som sa nepohla ďalej a pravdou bolo, že Dávida som naozaj chcela lepšie spoznať.

"Nemáš za čo, raz sa mi za to ešte poďakuješ." Uškrnula sa, a zakaždým keď to spravila som mala pocit, že sme sa vrátili do detských čias, keď mi vždy spravila niečo zlé, no namiesto ospravedlnenia prišiel len tento povestný nevinný úškrn.

..

Veronika práve odišla a čo bolo ešte smutnejšie spolu s ňou odišlo aj víno, ktoré vypila. Povzdychla som si a pozrela sa na prázdny byt. Táto samota ma ubíjala, o to viac, keď som sa takto cítila stále. Lukáš bol doma len veľmi málo, veľké množstvo svojho času trávil v zahraničí v práci a často krát sme sa o tom aj hádali. Chcel aby som s ním do zahraničia odišla aj ja, no ja som bola rázne proti, aj keď život na Slovensku nebol prechádzka ružovou záhradou, páčilo sa mi tu, mala som to tu rada a vyhovovalo mi to tak. Čistý sebec, však? Áno, aj on mi tak hovoril. Vraj by sme sa mohli mať oveľa lepšie, voľný čas by sme trávili spolu a nie takto oddelene.

Znovu som sa posadila na moje obľúbené miesto na gauči a snažila sa zapnúť svoj seriál, bola som na ňom závislá, pretože ma nielen rozosmial, ale mala som ten pocit, že len pri ňom som prestala premýšľať a venovala sa iba deju. Na malú chvíľu som si znovu spomenula na neho, nedalo mi to a znovu som zobrala svoj mobil do ruky aby som skontrolovala messenger, ale nič sa nezmenilo, nebol tam ani obraz ani zvuk. Neodpovedal a tak som mlčala aj ja.

"Práve som rozmýšľal nad tým, kam by sme zašli. Dúfam, že nič nepokazím tým, ak ťa v tejto zime pozvem na teplý čaj. :-)" Toľko čo som položila mobil mi prišla odpoveď od Dávida, trochu som sa začervenala, už dávno sa ku mne takto milo nesprával žiadny muž. V dnešnom svete som sa stretla len so samými frajermi, ktorí si hneď dokazovali čo všetko majú, a že ak ich odmietneš tak to vôbec nevadí, lebo však oni majú na výber z ďalších desiatich. Bolo mi to odporné, ako sa táto doba zmenila. Kedy žena musela bojovať o chlapa, aj keď by to malo byť naopak. Kde dopekla sa podeli tie časy, keď si chlap získaval ženu pomaly, malými komplimentami, darčekmi či len tak, skutkami a nie len slovami, ktoré sa nikdy nestali skutočnosťou. Možno to bola moja chyba, a možno som len Dávida nepoznala natoľko aby som mohla usúdiť, že aj on je taký, ale niečo mi hovorilo, že toto musím vyskúšať, že ho chcem spoznať a vedieť o ňom viac.

"Dúfam, že niekde v kaviarni robia naozaj lepší čaj ako u mňa doma, lebo v opačnom prípade ma z pod tej teplej deky a môjho seriálu nedostaneš. :D"

"To neviem či sa iný čaj vyrovná tomu tvojmu, ale ak by si chcela, som ochotný ti tam prepašovať aj deku, len s tým seriálom to bude trošku horšie, dúfam že nevadí." Znovu som sa zasmiala, prečo sa mi takto rýchlo dokáže dostať pod kožu?

Dohodli sme sa, že sa zajtra stretneme pri jednej kaviarni v meste a vraj ak ho nebudem vedieť spoznať tak si vezme červený šál.

"Vieš, občas si myslím, že osud nám to so životom spraví aj tak podľa seba. Nemáme žiadnu moc nad tým, držať niekoho silou mocou vedľa seba, ak to on sám nechce a preto som sa rozhodla, že po zajtrajšom stretnutí spravím definitívny krok v našom vzťahu s Lukášom a rozídeme sa, toto vidím ako jediné dobre riešenie. Načo byť s človekom, ktorý si ťa neváži, nemá ťa rád takú aká si a stále žiada od teba to aby si sa zmenila? Pretože ak od teba toto všetko niekto žiada, znamená, že ťa neľúbi, neľúbi to, čím si, iba to za koho ťa on má." Aj napriek tomu, že som mala 22 rokov, viedla som si svoj denník, o ktorom som vedela len ja. Nebol to však ten klasický denník s hlúpymi detskými zápiskami o tom aký som mala dnes deň, písala som do neho svoje pocity, svoje myšlienky, to čo ma trápilo, pretože ak už tu nebol nikto kto by mi rozumel a len počúval čo hovorím, tak on bol práve ten kto mi nikdy neoponoval a s radosťou prijal všetko to čo som si do neho zaznamenala.